- Z dávnych i
nedávnych rozhovorov
- Miroslav Jankes z
Martina ma oslovil cez internet
-
- Pri čítaní vašich
kníh sa mi občas stane, že ma prečítaný
text vráti o dvadsapäť-tridsať rokov späť
do rodnej dediny. Rád som sa vtedy túlal po
lazovských kopcoch. Za prírodou sa vtedy
nemuselo cestovať. Bola všade okolo a my sme
v nej od malička vyrastali. Ako a kde ste vy
prežili svoje detstvo a ako vás poznamenalo?
- ?
- Dalo by sa povedať,
že som mal najmenej dve detstvá. Okolo roku
1940 v sirotinci v Modre, v správcovskom
byte, lebo otec bol správcom toho sirotinca a
v našej modernej vile býval nejaký vysoký
fašistický komisár. Potom niekoľko rokov
v tej vile a jej veľkej záhrade: na pravom
prstenníku mám doživotnú jazvu z ostnatého
plota tej záhrady. Pochopil som existenciu
plota, medze, hraničnej čiary, a ich
prekonávanie. Teda poznávanie neznámeho,
tajomstva. Cesta k poznaniu a orientácii je
najzaujímavejšia na detstve rovnako ako na
starobnom dôchodku - a nie idylka, šantenie,
bezstarostnosť, šťastie a podobné výmysly.
- Zlomená ľavá ruka
pri zoskoku z vysokého plota. Ale to sme už
v prírode v Rači, v roku 1945, presnejšie
vo veľkej a esteticky členitej záhrade a
zákutiach parku okolo kostola a fary. Povala,
veža, veľká knižnica, lesy, vinohrady, kostol
a organ, ulica, učiteľova palica a dlaň a
strach, krásne i odporné učiteľky, hriechy a
previnenia. Áno, príroda bola ešte všade,
v podstate radostne slobodná, aj v knižnici a
v knihách. Nebola oddelená od ľudskej duše a
ohrady boli tam, kde patria: nie všade či
nikde.
- Takže detstvo ma
poznamenalo, nosím si ho na prstenníku pravej
ruky i v reumatických bolestiach ľavého
zápästia pri zmene počasia.
- Inak detstvo netreba -
ako Bratislavčan pradúcu mačičku -
navlačovať so sebou po celý život ako
romanticky falošný sentiment. Dospelý človek
nech sa správa ako dospelý: ďakovať za
milosť všetkého, čo v detstve bolo dobré, a
poučiť sa, prípadne naprávať a vyhýbať sa
falošnému a pochybenému. Na to je pamäť, na
to sú jazvy a znamenia.
- !
- Hudba a najmä organ
zaberajú dosť veľký priestor vo vašich
knihách (a pravdepodobne aj vo vašom živote).
Kedy tento vzťah vznikol a ako sa vyvíjal?
- ?
- Len čo ako chlapec
dočiahnem a vládzem utiahnuť veľkú
šľapaciu páku, už ťahám
učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý
za telom veľkého nástroja, kde je veselo a
voľne. Keď to robím zle a nedbanlivo,
píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ma
vyťahá za uši. Preto snívam sadnúť si na
jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši.
Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho
odstránia komunisti. Skúšam to sám a
potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma
na klinci hneď za dverami.
- Organ je tajomstvo a
zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia.
Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase
štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy
ešte neviem, až oveľa neskôr, že
najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj
keď ho dodnes nedokážem poriadne zahrať. Bach
je otvorený problém nielen hudobný, ale
rovnako aj ľudský, etický, existenciálny,
filozofický, kultúrny i historický. Bach je
budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.
- !
- Ako sa z človeka
píšuceho si svoj denník stáva spisovateľ a
kedy sa napísané mení na literatúru?
- ?
- Viesť auto sa človek
učí, prípadne naučí, jazdením na aute.
Písať sa učí, prípadne naučí, písaním. A
čítaním - aj keď je pravda, že dnes máme u
nás veľa písačov (nazývajú sa literáti),
ktorí napísali, presnejšie vydali viac kníh
ako prečítali.
- Spisovateľ, to je
predovšetkým určitý spôsob myslenia a
konania, až potom písania. Môže sa to začať
a stať písaním denníka a korešpondencie.
Najprv sa treba pokúsiť neustále si formovať,
formulovať, definovať, reflektovať a
pomenovávať denné bytie, prípadne komponovať
a tvarovať - len potom denník môže byť o
niečom. Vždy je to však len úsilie a pokus.
Takže človek sa nikdy nemôže stať celkom a
naozaj spisovateľom. Môže a musí sa o to len
celý život snažiť. Veď deliaca čiara medzi
bytím a slovom je živá a teda sa chveje,
pulzuje, nedá sa zachytiť: akoby unikala.
Možno literatúra je všetko, čo bolo
napísané, ktovie. A ešte jazyková neuróza,
absolútny jazykový sluch?
- Denník som si začal
písať asi v pätnástich rokoch s menšími
či väčšími prestávkami. Kým pauza v hudbe
je dobrá a užitočná, interrupcia
v autobiografických záznamoch je chybou,
ktorú si možno čiastočne ospravedlniť tým,
že najmä v 70. rokoch minulého storočia sme
tu mali veľmi zvedavú štátnu politickú
políciu.
- !
- V auguste 1968 som
nemal ešte ani päť rokov. Napriek tomu si
pamätám niekoľkodňové nepretržité prelety
stíhačiek ponad našu dedinu a tiež susedovu
vetu, že bude vojna. Čo sa vtedy naozaj stalo,
som pochopil až po rokoch. Kde vás zastihla
správa o okupácii a aké boli tie roky potom?
- ?
- V ten krásny letný
deň som ráno vstal, umyl si tvár a zuby a
išiel do práce v Matici slovenskej v Martine.
Kolegyne plakali, lebo vraj v noci nás obsadili
Rusi a bohvie, čo teraz s nami bude. Potom sa
na schôdzach a zhromaždeniach začali písať a
podpisovať prehlásenia, protesty, rezolúcie,
aby bolo čo o niekoľko mesiacov a rokov
odvolávať, popierať, zabúdať, dištancovať
sa. Ja som mal vtedy ešte dosť dobrú mladú
pamäť, preto som často zabúdal odvolávať,
zabúdať, dištancovať sa, až ma napokon tí
s horšou pamäťou vyhodili zo zamestnania
v roku 1971. A dobre urobili. Doma som sa ako
nezamestnaný päť rokov staral o svoje malé
deti, študoval som, čítal a mohol som si
slobodne písať do šuflíka a samizdatov.
Takže aj touto cestou oným súdruhom ďakujem,
ak ešte žijú, lebo inak ich mená sú
bezvýznamne zabudnuteľné. Zničila ich
vlastná zbraň, totiž zlá a slabá pamäť,
hlúpa zábudlivosť.
- !
- November v
osemdesiatom deviatom som zažil už na vlastnej
koži. Dokonca som sa (zhodou okolností) okolo
dvadsiateho piateho ocitol v Prahe, v podchode na
Václaváku. Pozeral som vysielanie nezávislej
televízie na televízoroch vo výklade. Na
Letnej práve prebiehalo obrovské protestné
zhromaždenie. Vtedy som si uvedomil, že toto sa
už tak ľahko nebude dať zakázať. Verili ste,
počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, že
sa raz celý ten systém môže zrútiť?
- ?
- Keby sme pozorne
počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že
každý systém sa raz zákonite zrúti. Len
kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým
odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj
teraz javí ako správny postoj: vždy treba
rátať s doživotím, totiž nečakať na
krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si
statočne konať svoju povinnú i nepovinnú
prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.
- Matematici a fyzici
hovoria, že ak v danom systéme vzniknú
dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť
na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme
hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola
etickým problémom pretvárka a pokrytectvo,
dnes je to ostentatívny všadeprítomný
cynizmus.
- !
- Čo robil súčasný
slovenský spisovateľ dnes a čo sa chystá
robiť zajtra?
- ?
- Včera som bol vo
Viedni čítať svoje texty, dnes píšem
odpovede na tieto otázky a počúvam Bachovu
zimnú kantátu Ich habe genug: je to
neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu
úprimne teší, že zomrie, a ja by som chcel
mať jeho odvahu a silu.
- O zajtrajšku
chvalabohu neviem ani len mäkké f. Ale ak sa mi
dostane tej milosti, že zajtrajšok sa stane
dneškom, chcel by som s vďakou robiť to
isté, čo od malička. Životne dôležitá je
kontinuita.
- !
- Júl 2010
- S Máriou Uhrinovou v
Prahe pre Literární noviny
-
- Vo vašich textoch je
neustále prítomná minulosť spolu s
prítomnosťou i budúcnosťou. Je to tak pri
vnímaní svojho osobného mikrokozmu i pri
reflektovaní širších spoločenských a
národných udalostí. Dedovizeň, sila rodnej
hrudy, vlasť - sú to vskutku posilňujúce
atribúty pre dnešného človeka? A ako pre
básnika?
- ?
- Posilňujúce
atribúty pre nášho dnešného človeka sú
hamburgery, a pre Slováka, chvalabohu, ešte aj
borovička s pivom. Aby človeku chutil
hamburger, musí zabudnúť na bryndzové
halušky alebo lokše s husacou masťou. Túžbou
predavača je, aby zákazník nemal pamäť,
ktorá je vlastnou sestrou slobody a tvorivosti.
Aj tí, čo predávajú sami seba, totiž
politici, nenávidia našu pamäť. Chcú, aby
sme skonzumovali čokoľvek, čo nám hodia dnes,
nie včera. Chcú, aby sme im žrali z ruky. Ale
nedá sa nič robiť, lebo minulosť nie je len v
mojich textoch, ale aj naozaj a všade. Všade,
kde sa človek pohne a pozrie okolo seba, vidí
minulosť, prítomnosť i budúcnosť
pomiešané do jedného hrnca, takže to ani
básnik nerozozná. Napokon básnik je každý
normálny človek, ktorý namiesto komerčnej a
politickej reklamy počúva sám seba.
- !
- Často sa vraciate vo
svojich knihách k histórii a so sebairóniou
citujete seba cez klasikov. Keď glosujete
súčasnosť, zdá sa, že situácia vo vnímaní
literatúry sa v slovenskej časti Európy od
dôb Dumy bratislavskej veľmi nezmenila. Bolo by
pre nás všetkých dobré naučiť sa žiť v
kontinuite vekov. Vám sa to zdanlivo darí.
Hovoríte: moji predkovia - moji priatelia. Ako
čerpať silu z rodokmeňa, keď mnohokrát si
ani tí najbližší nemajú čo povedať?
- ?
- Je to problém v
podstate etický a súvisí so zhubným nádorom
materiálneho a psychologického egocentrizmu,
ktorý je dnes módny, trendový. Znamená
záujem len o svoj maličký piesoček a
záhradku: nás sa to netýka, chceme si
užívať v pohode dnešný deň, včerajšok a
zajtrajšok nás nezaujímajú. Nepotrebujeme
nič počuť a vedieť, nech si každý robí,
čo chce, len nech mi dá pokoj. Z toho vyplýva
v praxi strata komunikácie aj medzi
najbližšími. Pokles kultúry a vkusu, umenia
konverzácie, diskusie, polemiky, rozhovorov.
Ľudská komunikácia, pestrá, bohatá, košatá
a krásna, sa zúžila a zjednodušila na
niekoľko vojenských povelov, zmenila sa na
akúsi sústavu neosobných návykových
signálov, zvieracích škrekov bezdôvodného
rehotu. A toto, čo mi práve píše kamarát z
Nemecka, ktorý vo vlaku počúval mladých
gymnazistov, sa mi už ani veriť nechce: vraj
ich vety boli krátke, nepoužívali ani rozdiely
medzi gramatickými rodmi a pokiaľ som pochopil,
opisovali všetko len v prítomnom čase. Jazyk
prezradí všetko aj vtedy, keď už nie je
jazykom a rečou.
- !
- Hovoríte, že
čítanie má byť chlebom každodenným, lebo
kto číta, pozerá sa dopredu a zároveň sa
díva späť. Vychádza veľké množstvo kníh,
ale číta ich vlastne niekto? Upozornite
českých čitateľov na nejaké slovenské
tituly, ktoré sa vám javia ako zaujímavé.
- ?
- S pokorou, ak
dovolíte, nebudem nikoho na nič upozorňovať.
Upozorním len na to, že čítať sa musí, ak
nechceme prísť celkom do záhuby. Každá kniha
je svojím spôsobom dobrá ako artefakt, ako
informácia - aj keď nulová či záporná.
Vždy je to však príležitosť sústrediť sa
na vlastnú dušu a čítať ju, zastaviť sa a
spomaliť, medíitovať v samote a tichu, dať
tak príležitosť mozgu a jeho centrám, aby
fungovali v širokých a hlbších vrstvách
emocionálneho intelektu, kreatívnosti,
obraznosti, pamäti, reči. Pre mozgové bunky je
to ranná rozcvička a hygiena, prísun energie.
- !
- Čo si myslíte o
tvrdení, že dnešný človek je vývojom sveta
taký unavený, že nemôže premýšľať, a tak
úlohou literatúry, divadla a filmu je hlavne ho
baviť?
- ?
- Lajdák je unavený
vždy a rád podľahne reklamno-ideologickým
tvrdeniam a kampani a dá si hypnoticky
vsugerovať, že je stádom, ktoré možno
manipulovať. Len ten, kto nepremýšľa, dá sa
ľahko presvedčiť, že namiesto myslenia má
oddychovať, rehotať sa a tlieskať ako opica.
Zábava je jednou časťou umenia, ale sú aj
iné, veľmi široké a rozvetvené.
Uprednostňovať však len jednu zložku a
ostatné znevažovať, podceňovať, zakazovať a
podobne znamená opäť akúsi čudnú neslobodu,
jednostrannosť a zjednodušovanie skutočnosti a
tvorby.
- !
- Hovorí sa o vás ako
o prozaikovi. Niektoré vaše texty sú však
básňami i formálne, niektoré sú básne v
próze. Všetkým vaším písaním znie hudba,
tóny slov a rytmus reči. Ako veľmi sa cítite
"pevcom slovenským"?
- ?
- Moje texty by sa asi
dobre nespievali. Usilujem sa len poctivo a
konzekventne rozmýšľať a hľadať k tomu
priliehavé slová. Rozlišovanie prózy a
poézie zaváňa schematickým formalizmom.
Prirodzená ľudská reč aj napísaný text
vždy obsahuje prvky, zložky a vrstvy prózy,
básne, eseje a podobne - a to všetko vzájomne
organicky prepletené, zrastené a previazané
vytvára normálnu kontinuitu a uzavretosť,
kompozíciu, tvar ako atóm, bunka alebo galaxia.
- !
- Jún 2010
- S Antonom Vydrom
o paradoxoch a iných pravdách
-
- I. K. Áno, pokorný
vzdor - to je pravdivé a presné, lebo len taký
vzdor je zmysluplný, inak ide len o detské
trucovanie zakomplexovaných. Toto vidím u Bacha
a trochu mi to súvisí so spojením
"vášnivý pokoj".
- ?
- A. V. Vášnivý
pokoj, pokorný vzdor - jedna z tém na našom
seminári o Shakespearovi mala názov: Oxymoron
ako prostriedok myslenia. Nie je to teda
"vyhrotená hlúposť" (grécke: oxys
moros), ale paradox, ktorý neplatí
v pravidlách klasickej logiky. Nemožno ho
v nej vložiť do logického úsudku, a predsa
je pravdivý.
- !
- Áno, lebo poézia je
poznaním, presnejšie poznávaním, nie citovým
výlevom, ako sa bludne domnievali umelci
romantizmu i dnešní grafomani. Sama
skutočnosť, dianie obsahuje imagináciu,
oxymoron i paradox, ktorý si ako logický pojem
privolávame na pomoc, aby sme ako-tak pochopili,
vytušili to, čo sa deje. Paradox je naša
pomôcka, nástroj, metóda myslenia. Oxys moros
= konzekventnosť? Metafora, oxymoron a možno aj
iné oné nie sú teda elegantnými básnickými
ozdobami, nie sú cieľom, ale cestou.
- ?
- Elegantné básnické
ozdoby... nie sú cieľom, ale cestou - tak
nejako to vnímam aj ja. Sú cestou nielen pre
autora, ktorý si nimi pomáha. Rovnako sú
cestou pre čitateľa. Pokušenie zastaviť sa
len pri ich krásnom zovňajšku rozhoduje o tom,
či sa čitateľ dostane za text, za obraz, za
imaginatívnosť, alebo ostane pri povrchu slov.
Ako napísala jedna naša študentka v diplomovej
práci, je rozdiel dívať sa na idol
(zrkadliaci) a na ikonu (odkazujúcu za seba).
Povedal by som to aj tak, že dívať sa NA
okennú tabuľu, nie je to isté, ako dívať sa
CEZ okennú tabuľu. Toto cez robí z okennej
tabule práve to, čo ste už spomenuli:
nástroj, cestu... dodal by som: spôsob
transcendencie.
- !
- Dnešná okenná
tabuľa je v podstate zrkadlo, cez ktoré nič
nevidíme, ale hľadíme na seba, na tú
falošnú, klamnú ikonu. Antickí Gréci akoby
sa ešte pozerali za a cez to zrkadlo, a tak
titansky sa "nebáli pozerať bohom priamo
do očí", ako hovorí môj priateľ. My sme
už len ich veľanásobná kópia, rozmazaná,
vyblednutá, nečitateľná. Vinohradníci vedia,
čo je druhák - víno z vylisovaných bobuliek
a strapcov, po druhý raz vyprešované
treštoriny. Pojem oxymoron, ako sa uvádza
v učebniciach literatúry a v slovníkoch,
znamená čosi celkom iné, vlastne nesprávne a
nepravdivé, než - archetyp, origo - oxys moros.
Aj jazyk sa vtedy ešte pozeral bohom do očí,
Bohu do očú, čo môže znamenať, že viac
videl celok, vzťahy, súvislosti (ikona) ako
časť (idol), tušil čiaru, nie úsečku a bod.
Alebo: my si dnes, opäť ako falzifikát,
pseudo, nazveme ikonou čosi v počítačovej
technike. Oveľa bližší skutočnosti bude asi
terminus východnej ortodoxnej cirkvi - ikona ako
prísna nemennosť starej Večnosti, čo na prvý
pohľad vyzerá ako nedostatok, obmedzenie
slobody indivídua. Ale kto už dnes, opitý
druhákom, rozlišuje slobodu od svojvôle a
bezuzdnosti? Takže sa mi zdá dosť krutý a
hrozný momentálny nápad: že totiž v antike
nie sú počiatky našej civilizácie a kultúry,
poznania a vedy, ale jej koniec, začiatok konca.
Ikona bledne a stráca farby, akoby ju zabudol
ktosi premaľovať, obnoviť farby. Ale možno sa
mýlim a moja nádej je v tom, že nemám pravdu.
Moja mylná nedokonalosť (nedokonavosť)
spočíva a vyplýva okrem iného aj z toho, že
neovládam grécky jazyk.
- ?
- A. V. Azda by sa dalo
ísť aj ďalej za Grékov, azda až do Egypta.
Vtedy naozaj hľadeli za a cez okno, nebáli sa
metafyziky tak, ako sa jej desili mnohí
včerajší intelektuáli a ako ju mnohí tí
dnešní ignorujú. Starý grécky mág slova,
Herakleitos, im dodnes adresuje tvrdú výčitku:
"Nie sú schopní načúvať, ani
hovoriť", a dodal by ešte: "súc tu,
sú neprítomní". Dokonca aj zrkadlo je
dnes málo, keď iba odráža. V renesancii bolo
speculum považované skôr za ostrý skalpel, za
röntgenový pohľad dovnútra, dnuká. Anglické
divadlo nielen odráža svet, ale sa doň
zarezáva, ide mu pod kožu, hĺbi, vŕta.
Metafyzika nie je len to, čo je uložené za
fyzikou, mimo fyzického, ale práve naopak: to,
čo je vnútri fyzického, v centre, čo je jeho
princípom. Na to je potrebné načúvať
dunivým hlasom (basom) z hlbiny, ako by povedal
Paul Tillich. Ak toto nazveme koncom, potom tu
ostaneme na štartovacej čiare neprítomnosti vo
svete. Budeme tu, ale akoby sme tu neboli.
Ostaneme zmietaní (zmätení) v diskontinuite,
rozfúkaní v nesúvislých poryvoch vetra,
povedané antickým jazykom: ostaneme zabudnutí,
teda nepravdiví, teda mŕtvi.
- !
- I. K. Teda Večnosť
ako intenzívna prítomnosť, a my sme dnes
naozaj dosť málo a povrchne prítomní. Kozmos
funguje, alebo aspoň naša myseľ poznáva
analogicky, to znamená, že naša babka Grécko,
mamka Rímska ríša nepočali samy od seba, ale
majú veľa predkov, učiteľov, prarodičov,
možno múdrejších. Korene sú hlboko v zemi a
v čase. Čo ak antické Grécko s celou svojou
vedou, technikou a umením je "len"
zahmleným a rozbitým zrkadlom čohosi
zabudnutého? Platónova informácia o Atlantíde
vraj pochádza od Egypťanov. V informačných
databázach (pamäti) pyramíd je uložené
množstvo odkazov a dôkazov Večnosti, ktoré
ešte nevieme celkom "prečítať",
dešifrovať. Sú to "epištoly" vo
veľmi hrubej kamennej obálke: keby bola
menšia, list by sa nedoručil, bol by sa býval
stratil a zničil po niekoľkých desaťročiach
v priestore a čase. Je to istý technický
spôsob riešenia nesmrteľnosti ako faktu,
reality, nie povery a naivnej viery, mytológie a
rozprávok pre turistov a deti. V podobnom
zmysle by bolo treba čítať a počúvať aj
grécku mytológiu, báje: fakty nie vecné,
kódy nie hmotné, ale verbálne, metaforické,
pojmové. Nie pre zrak a hmat, ale pre sluch ako
hudba. Egypt - matéria, konkrétno, Grécko -
abstrakcia, reč pojmov, matematika, duchovno. I
tak še da, i tak. Rovnocennosť, udržanie
rovnováhy. Šifry Večnosti sa šíria,
vysielajú a zachovávajú v rôznych podobách.
Gréci (i Hebreji) o tom hovoria a píšu,
Egypťania to ukazujú názorne.
- Napredujeme späť.
Čo ak Daidalos a Ikaros neboli počiatkom
lietania, ale jeho nepodarené echo, nepresný
odraz a zrkadlenie. Mimochodom, aj prvé znaky a
stopy hudobného nástroja organu zaznamenávame
v Alexandrii. Gordické uzly si žiadajú úctu,
rešpekt, počúvanie a videnie, nie spupný a
egocentrický meč, ktorý ich zničí. Podobne
je to s "najdokonalejším" politickým
vynálezom demokracie, vlády ľudu ako
iluzionistického kúzla a triku na zakrytie
mocenských chúťok, scivilizovať, skultúrniť
tyraniu vtedy i dnes. Demos ako alibi, nástroj,
prostriedok, clona a ospravedlnenka krutovlády,
diktatúry jednotlivca i skupín. Dať legitimitu
diktátu Atén, Sparty, Ríma, Moskvy,
Washingtonu...
- Ale čo mi najviac
prekáža na gréckej starej mame a predkoch
vôbec, je absencia etiky a osobného svedomia:
vraždy, zabíjanie, chamtivosť, krutosť,
zrada, klamstvo, podlosť. Ale to sa - ako vždy
- zrejme týka mocných a ich rovnako
perverzných prisluhovačov. Popri nich a napriek
nim trvá obnovovanie, estetika, harmónia,
homogenita, kladná demiurgia. Aj to je
posolstvo, možno podstatné evanjelium, dobrá
zvesť od Večnosti. Každá deštrukcia a
dekompozícia je aj varovaním, vysiela teda
etický kód ako paradox: postaviť,
rekonštruovať zbombardovanú katedrálu,
vydržať, overiť, preveriť energiu úcty a
vôle k Životu.
- ?!
- Máj 2010
- S Denisou
Vojtényiovou pre Hospodárske noviny
-
- Keď ste v roku 1977 -
pár rokov po tom, ako ste boli prepustený z
Matice slovenskej - prišli bývať do Pukanca,
pôsobili ste ako dedinský organista a boli v
úzkom kontakte s miestnym láskavým farárom.
Po páde režimu prišiel nový kaplán, ktorý
nemal čas na ľudí a chcel dať vyrúbať spred
kostola stromy. Nezdá sa vám to paradoxné?
?
- Je to paradox, ale aj
ten sa dá vysvetliť. Keď sa na tento problém
pozrieme generačne, zdá sa mi, akoby starší
farári mali lepšiu výchovu a možno aj lepšie
vzdelanie. Samozrejme, nie všetci. Navyše
počas komunizmu ľudia nemohli veľmi
vyskakovať. Potom je naozaj paradoxné, že ak
je človek v postavení utláčaného, môže to
pôsobiť na neho aj pozitívne. A keď sa ocitne
v slobodnom prostredí, začne túžiť po
takých veciach ako moc, peniaze atď. To však
nie je len problém cirkvi. Mnohí z nich si
možno povedali, že my sme sa nemohli vtedy
realizovať, nikto nás nebral vážne, nikto
nás nepočúval, a preto si to musíme
vynahradiť. Rozhodne som sa proti vyrúbaniu
stromov postavil. Nakoniec tie stromy mladý pán
farár nespílil. A keď ma pred niekoľkými
dňami prišiel navštíviť docent Mlynárik z
Prahy, povedal mi: "Ako som si všimol, pán
brat, stromy sú ešte na mieste." Je to,
hm, môj jediný životný úspech. Stromy stále
stoja a pán farár je preč.
!
- Patríte k
predstaviteľom slovenskej disidentskej
literatúry, ktorá bola nútená aj
mystifikovať. Dnes je sloboda a mystifikovať sa
nemusí. Nechýba vám to?
?
- Niekde som to už len
tak zo zábavy formuloval, že nás eštebáci
vlastne naučili písať, pretože sme museli
používať rôzne kryptogramy, metafory a triky.
My sme nepoznali to, čomu sa na Západe hovorilo
postmoderna alebo magický realizmus. Napriek
tomu sme sa k niečomu podobnému dostali,
pretože sme nemohli ísť prvoplánovo, ale
museli sme používať vnútorné súvislosti.
Rovnako aj v korešpondencii,
ktorú nám otvárali a čítali. Navyše napriek
železnej opone sme mali rovnaký pocit zo
života ako ostatní spisovatelia zo Západu. V
konečnom dôsledku praktiky komunistov na nás
pôsobili aj pozitívne. Samozrejme, ten strach,
výsluchy, byť jednou nohou v base a tak ďalej
nie je nič príjemné, ale pre literatúru to
bolo obohacujúce. Aj keď nebola sloboda.
Pretože sloboda nie je len to, že mi do stola
nechodia eštebáci, ale aj to, čo cítim
vnútri. A všetko, čo sme existenciálne
zažili, sme vedeli lepšie napísať. Mnohí
západní spisovatelia doteraz niektoré veci
nechápu. Neslobodou sa totiž spisovateľ môže
dostať k hlbšiemu existenciálnemu vnímaniu
alebo pochopeniu sveta.
!
- Takže bývalý režim
a príchod do Pukanca vlastne podporil vašu
spisovateľskú kariéru?
?
- No, písal som už aj
predtým. Dokonca som musel aj na chvíľu
prestať, lebo som tu mal dosť roboty: staral
som sa o včely, husi, ovce, záhradu, vinohrad,
takže som nemal veľa času, ale rýchle som sa
spamätal a niečo som si čarbal. Keby som bol
režimový spisovateľ, bol by som menej
slobodný. A vnútorná sloboda je podľa mňa
najdôležitejšia. Rovnako je veľmi
užitočné, keď človek nedostáva honoráre.
Ale ani dnes nie je literatúra platená a
spisovatelia musia robiť aj niečo iné.
Nehovoriac o tom, že niektorí idú do reklamy,
a to je podľa mňa koniec.
!
- Možno je to údel
spisovateľov, že nežijú v blahobyte.
Väčšinou totiž platí, že trváce a
kvalitné diela, či už literárne alebo
výtvarné, musia byť vykúpené biedou,
chorobou či smrťou.
?
- Blahobyt možno nie je
dobrý, ale normálna spoločnosť, v ktorej sa
ohodnotí ľudská práca, áno.
!
- Mnohí spisovatelia sa
však nedožili ani uznania, vy áno. Po roku
1989 ste získali mnohé ocenenia, napríklad ste
laureátom Ceny Dominika Tatarku.
?
- Asi som sa teda
narodil v šťastnom roku. To znamená, že keby
som bol mladší, musel by som dnes niekde
pracovať, a to by som už asi nezniesol. A keby
som bol starší, už by som nežil. Ale
skutočne, napríklad, keď sme prišli na
Filozofickú fakultu Univerzity Komenského,
zastihli sme tam najlepších profesorov a veľmi
kvalitné prostredie, napriek tomu, že to bolo
koncom 50. rokov. Boli tam vynikajúci
pedagógovia: Stanislav, Tomčík, Mráz,
Pišút, Pauliny, Blanár, Ondruš, Rúfus, Ján
Števček, ktorí patrili k európskym
kapacitám. Bolo nás málo, asi dvadsať, a oni
si nás doslova pestovali. Keď sme odišli, k
filozofickej fakulte bola pričlenená aj
pedagogická fakulta a vznikla masová výrobňa
absolventov.
!
- V knihe Lístoky ste
napísali, že verejnosť si žiada gýče,
pretože chce počúvať len to, čo vie, čo jej
lichotí a dodáva sebavedomie bez námahy
rozšíriť si vedomie a obraz sveta. Nie je vám
ľúto, že literatúra k módnym hitom nepatrí?
?
- Tvorba, a nielen v
literatúre, je individualizovaná, osobná a s
masovosťou nemá nič spoločné. Masovosť je
pre umenie i ľudský charakter ako mor alebo
rakovina.
!
- Takže nikdy ste
nepodľahli vkusu čitateľov?
?
- Nie, lebo ja ich
nepoznám. Mám možno - ktovie - sto čitateľov
a z nich poznám len desať. A je mi veľmi
smiešne, keď niektorí starší spisovatelia
dedkovia - ale počul som to povedať aj mladých
- hovoria: Ja píšem pre svojho čitateľa. Po
prvé to nie je možné, po druhé je to
podlosť, pretože on musí písať podľa
svojich schopností a zákonov literatúry, a nie
sa prispôsobovať vôli čitateľa.
!
- Veď práve, pretože
verejnosť dnes podlieha predovšetkým kultu
mladosti, krásy, úspechu a zisku a ľudia sa
boja starnutia a chorôb. Prečo?
?
- Dá sa to prirovnať k
situácii, keď mám otroka a chcem, aby stále
bol zdravý a vládal robiť. Ale to nejde, a
keď nevládze, je odpísaný. Niekto je hlúpy
celý život, zostarne a je ešte hlúpejší,
niekto je rozumný a je rozumný, aj keď je
starší a správa sa dôstojne a slušne. A
nerobí zo seba mladého len preto, že je to
"v trende". Keď je človek starý, je
normálne, že nie je celkom zdravý. Ľudia sa
jednoducho boja pozrieť pravde do očí.
- !
- Apríl 2010
- Tentoraz som rozhovor
organizoval ja a kontroval mi Andrej Chudoba
-
- I. K. Kdesi som
čítal dosť záhadnú vetu, že vraj predkovia
sú naša nádej, ktorá umiera posledná.
Žijeme z väčšej časti v ich svete, nie len
v tom, ktorý sme sami utvorili. Zrejme ide
rovnako o dávnych prapredkov krvných,
genetických a genealogických, ktorí sa v nás
regenerujú a v metamorfózach či
transformáciách žijú neprestajne, a to
rovnocenne ich ženská "praslicová"
línia ako aj tá "po meči". Moji
niekoľkostároční predkovia Cibulkovci celkom
logicky musia nejako súvisieť so starým
pukanským rodom Bahnovcov, z ktorých
pochádzala tvoja Katarína, preto ma to zaujíma
a neraz o týchto veciach premýšľam. Nie je to
záľuba a pustá zvedavosť, ale predovšetkým
poznanie seba samého.
- ?
- A. CH. Presvedčivo
zneje tvoja úvaha o tom, že z väčšej časti
žijeme vo svete našich predkov, že
regenerujeme a metamorfujeme v ich
časopriestore, čerpáme tvorivé podnety z ich
duchovných a mravných prameňov. Skrátka, že
žijeme z dedičného a zdedeného. Poznanie
predkov a prapredkov ako poznanie seba samého sa
stalo manifestom tvojej doterajšej tvorby,
leitmotívom tvojich formálne i obsahovo
vybrúsených esejí, reflexií a úvah. Napokon,
genealogická previazanosť stáročných
Cibulkovcov a o niečo mladších Bahnovcov
(prapredkov mojej nebohej manželky Kataríny) je
podľa pukanských kroník dokázateľná. Pritom
sa priznám, že tvoje sebapoznávanie a
sebaskúmanie skrze rodové histórie je
nákazlivé a je aj pre mňa výzvou na
užitočné nasledovanie.
- !
- Predkov však nemáme
len fyzických v tele, ale aj v duchu - aj tí
nás formujú a určujú, definujú, hoci
vzdialení v priestore i čase. Myslím tým
spisovateľov, mysliteľov, umelcov širokého
spektra. Predpokladám, že aj takýchto máme
veľa spoločných. Umožňujú ľudskú
komunikáciu. Ak by sme ich nechali zomrieť
vo svojej pamäti, ako sa to dnes a neraz deje,
zanikla by naša ľudskosť, kultúra a
civilizácia, teda naša európska i národná
budúcnosť a nádej, ktorá má teda aj v tomto
zmysle umierať na koniec ako záver.
- ?
- Je vari
nespochybniteľné, že naši predkovia nás
formujú, určujú a definujú vo svojom
priestoročase. Pre nás, potomkov s
literárno-tvorivými ambíciami, sú to,
pravdaže, a predovšetkým, spisovatelia,
myslitelia a umelci širokého domáceho i
zahraničného diapazónu európskeho i
svetového formátu. Títo a takíto kultivujú
našu kultúru, naše tvorivé snahy a úsilia.
Vedieme s nimi stály dialóg v rámci našich
spoločných humanistických tradícií. A v
prerušení, ignorovaní, či priam v zániku
tohto dialógu vidím aj ja veľké
nebezpečenstvo pre našu ľudskosť, kultúru a
civilizáciu, ako sa ona po viac ako dve
tisícročia rozvíjala v našom stredoeurópskom
a celoeurópskom priestore. Úfanie, že napriek
dnešnej masívnej devastácii a barbarizácii
kultúry európska anticko-kresťanská
civilizácia nakoniec predsa len prežije, musí
byť našou súčasnou veľkou nádejou. Pre
nastupujúce generácie kultúrnych a
kultivovaných Európanov by to mala byť
hamletovská otázka života a smrti. Inak naša
súčasná nádej bude márna a historicky naozaj
posledná
- !
- Dôvera v bytie
súvisí azda aj s tvojím spisovateľským
presvedčením, že Slovo má aj etickú,
estetickú i poznávaciu hodnotu, čo mi
pripomína dávnych protestantských
"písmakov", ale aj povestné Lutherovo
Tu stojím, inak nemôžem, v tomto čase, keď
kšeftári a politici likvidujú váhu slova,
jazyka a reči, a spoločnosť dehonestuje
kultúru vôbec ako príťaž, zbytočnosť a
prežitok. Akoby mal ktosi záujem vygumovať,
zmazať nám pamäť, aby sa dalo ľahšie
manipulovať. Umeniu prisudzujú iba poklesnutú
zábavnú a zabávačskú funkciu. Cítim sa
v tomto zmysle dosť bezmocný a bezradný.
Poraď mi, keď som ťa už nazval
"optimistom". Možno by jednou
z viacerých ciest mohol byť produktívny a
aktualizovaný návrat k svetovej unikátnosti
slovenského protestantizmu v zmysle mravnom a
intelektuálnom, k jeho slobodnému
individuálnemu vedomiu a svedomiu. Čosi také,
o čo sa usiluje aj nie dosť doceňovaný
časopis Tvorba. Keď sa však pozriem na svoju
rodnú cirkev dnes, začínam byť
"pesimistom". Čo ostáva, je už len
milosť Božia a zdravý, "farboslepý"
ľudský rozum.
- ?
- Aktuálne spomínaš
protestantských "písmakov". Zdá sa,
že takíto sa nájdu aj v našej hudobovskej
minulosti. Preto som, nie celkom bez príčiny,
presvedčený, že hrubá kniha pod pazuchou
jazdca v rodovom erbe je Kralická Biblia - alfa
i omega etablujúceho sa luteranizmu. Pritom je
pozoruhodné, že pri archeologickom odkryve
podzemia rímskokatolíckeho chrámu v Badíne sa
našli náhrobné tabule historicky prvých
známych evanjelických Hudobovcov. Čas vynáša
na povrch prekvapujúce a zaujímavé svedectvá.
Ale vráťme sa k tvojmu lutherskému: Tu
stojím, inak nemôžem. Prízvukuješ to vskutku
v čase, "keď kšeftári a politici
likvidujú váhu slova, jazyka a reči, a
spoločnosť dehonestuje kultúru vôbec ako
príťaž, zbytočnosť a prežitok". Veru,
veru, ktosi má prvoradý záujem vygumovať
našu pamäť a vyrobiť z nás povestných
mankurtov alebo nemysliacich plechových robotov,
akých neraz vidíme v stupídne primitívnych
sci-fi filmoch. A tieto a takéto príšerné
manipulácie s naším vedomím a svedomím
vyvolávajú aj vo mne zmätok, bezmocnosť a
bezradnosť. A tu je každá zodpovedná rada
drahá. Pri tejto pálčivej otázke veruže
zlyháva aj môj, tebou našepkávaný,
optimizmus. Ty sám hľadáš východisko, ono
zelené svetielko na konci stále temnejšieho
tunela. Mal by a mohol by to byť návrat k
mravným a intelektuálnym základom tradičného
slovenského protestantizmu. Bude to však veľmi
kľukatý a komplikovaný návrat a ťažký
zápas budúcich generácií s falošným
božstvom globálneho konzumizmu a
deštruktívneho superliberalizmu. Ťažko tu
nebyť pesimistom a ešte ťažšie byť
optimistom. Ale ako sme konštatovali na
začiatku - nádej umiera posledná.
- !
- Áno, lebo kým žije,
je nesmrteľná, mohol by som parafrázovať svoj
žartík, že kým človek žije, je
nesmrteľný, teda nie je ešte mŕtvy klinicky a
telesne. Ide len o logickú slovnú hru, čosi
ako sofizmus alebo tautológiu, ktoré však
rovnako môžu osvetliť kúsok poznania. Logika
nám povie aj to, že nádej musí zomrieť
súčasne s človekom, nie až po ňom ako
posledná, dokonca ľudskosť môže jestvovať
aj bez nádeje. Človek je viac než nádej,
dúfajme, lebo ak sú ňou naši predkovia, a nie
neznámi a neurčití, neistí budúci
prapotomkovia, vôbec nemám na mysli biológiu,
ale mravné hodnoty našej kultúry a
civilizácie, dané v dávnych i nedávnych
hlbinách nášho jestvovania: to sú naši
rodičia a ak ich opustíme, zahynieme, zmizneme
z povrchu zeme všetci ako druh homo sapiens.
Že by nádej bola predposledná? A poslední
zomrú naši predkovia? Čo ak my, hluché
siroty, už iba živoríme? Sami seba sme
osirotili, ak prekračujeme medze stanovené pred
tisícročiami.
- ?!
- Marec 2010
- Zvedavé otázky mi
kládla Tina Čorná
-
- Boja sa ľudia
vznešenosti?
- ?
- Možno sa naozaj boja.
Byť vznešeným je ťažšie ako robiť zo seba
šimpanza. Vyžaduje to námahu, lebo kultúra -
to je tiež týranie človeka. Aj celá
civilizácia je vlastne námaha. Vyžaduje
obrovské množstvo energie. Keď sa má človek
slušne správať medzi ľuďmi, nehovoriť
škaredo a byť zdvorilý, musí vynaložiť
úsilie, aby sa ovládol. A dnes vám každý
povie: ja som prirodzený, ja sa nebudem siliť,
aby som bol slušný človek - to je pretvárka!
Tak som taký, aký som - ako Mojsejovci.
- !
- Pozreli ste si ich?
- ?
- Áno - zo študijných
dôvodov. Chcem vedieť, kam až klesá tento
svet.
- !
- Zistili ste to?
- ?
- Bol som zdesený - ale
nie z nich osobne. Oni sú len odrazom situácie,
do ktorej sme sa dopracovali. Sú produktom
televízie, ktorá na tom zarába. Nechcem sa
osobne dotknúť Braňa, však ja ho ani
nepoznám, možno je normálny, ale ako sa na to
môžu ľudia pozerať? To je taká záhada! Na
druhej strane, čo majú pozerať, keď sa im
neponúkne niečo normálne a vážne? Možno by
to chceli. Väčšina Slovákov, ktorá je v
podstate slušná, je diskriminovaná menšinou
hrubosti.
- !
- V inej - lepšej
nálade ste raz napísali, že ak by človek
chcel, mohol by byť sám ako hudba.
- ?
- Hovoria to niektorí
filozofi a Milan Hamada dodáva, že človek
môže byť ako hudba iba chvíľu - keď ho tá
hudba omámi, vtedy je dobrý. Je to len
výnimka, ktorá je proti podstate človeka. Asi
má pravdu, ale to neznamená, že sa o to máme
prestať usilovať. Veď čo trvá chvíľu,
môže trvať aj dlhšie, a čo sa stane raz,
môže sa stať aj stokrát. To, že je vôbec
takáto chvíľa ušľachtilosti, vznešenosti a
čistoty možná, je opakujúci sa zázrak.
- !
- V knihe Matka
všetkých slov v haiku Možnosti píšete: Okná
hotové - okolo nich postaviť len múry domu.
Táto kniha vznikla bez hnevu?
- ?
- Áno, ale hnev ma
prepadne naozaj len raz za čas. Aj o Ludvíkovi
Vaculíkovi hovoria, že je to hundravý starec,
čo všetko ofrfle. Ale veď pre takéto brblanie
tu sú objektívne kritériá, ktoré sme
nevymysleli my. Čo to dnes znamená, ak sa
niekomu páči, keď sa vraždí, a inému nie?
Stala sa z toho otázka osobného vkusu? Každý
teraz bude merať len podľa seba? A prečo by
som nemal považovať za správne robiť aj veci,
ktoré mi vôbec nevyhovujú?
- !
- Ale individualizmus
priniesla práve západná civilizácia, ku
ktorej sa hlásime.
- ?
- Veď protestantizmus
je na ňom postavený. Raz som v krčme
zažartoval, že to je dobré náboženstvo, lebo
luteránovi stačí, ak je jeden, ale katolíkov
musí byť veľa - potrebujú masu. Je to
zjednodušené, ale ja individualizmus nechápem
ako egocentrizmus, že som stredobodom pozornosti
alebo niečo určujem za všetkých. Jeho
podstatou je, že človek stojí sám voči
Hospodinovi, zodpovedá za svoje činy a za nič
sa neskrýva. Ide o osobné svedomie a vedomie.
Toto je môj individualizmus.
- !
- Do akej miery zasiahla
dnešná "ideológia apatie" umenie?
- ?
- Dnes platná
ideológia je vlastne materialistická ideológia
konzumu. Nehlásajú ju povinné učebnice
marxizmu, a napriek tomu prešla ľuďom do
krvného obehu. Ten, kto ju vytvára, je asi
zdrojom nejakej tajomnej mafie alebo - ako
hovorili obrazne naši otcovia - satan. Nevieme,
čo to je, ale ako metafora alebo pomocný
termín obstojí. Slovom, satan víťazí v
podobe toho, aký svetonázor a hodnoty
produkujú médiá. Ak komerčná televízia
ponúka takých "mojsejovcov",
legitimizuje tým skrytú ideológiu, ktorá nie
je presne sformulovaná, je utajená, tvári sa
akoby o nič nešlo, ale jasne vyjadruje
konkrétny postoj. Aj to sú satanove
preoblečenia.
- !
- Spomenula som si na
váš skvelý postreh, že pred každou bodkou
môže vzniknúť veta, ktorá pripomína
myšlienku. Nie sú už slovenské knihy len
"spomienkami na myšlienky"?
- ?
- Nedávno som
telefonoval s Rudom Chmelom, s ktorým sme asi
hodinu rozoberali problém okolo prvoplánového
chápania, čítania a vlastne aj písania.
Vravel, že mi pošle svoju novú knihu o
Štúrovi, na čo som ho potešil, aby si nerobil
problémy z toho, že okrem mňa to aj tak nikto
nebude čítať. Odpovedal - áno, aj tak tomu
nikto nerozumie. Načo som to celé zostavil a
napísal? Tak načo to robíme? Takže sme
nevyriešili načo, ale dohodli sme sa, že to aj
tak budeme robiť.
- !
- Február 2010
- Oleg Pastier pri
rozhovoroch skôr provokuje ako sa pýta
-
- Na úvod pár
nevyhnutných otázok: Chce sa ti ešte
zhovárať? Neotravujú ťa už otázky, ktoré
sú ti kladené, ktoré si nekladieš sám? A
vôbec: aký je tvoj vzťah k otázkam?
- ?
- Celá ľudská
existencia je jednou veľkou otázkou, na ktorú
ešte stále nevieme odpoveď aj preto, lebo
každá odpoveď generuje ďalšie otázky. Je
však možné, že odpoveď ani nejestvuje a je
len hľadanie nových a presnejších spytovaní
seba a iných ako vo filmoch Ingmara Bergmana.
Spytovanie svedomia, sebaspytovanie. Čo nám
teda v zúfalstve ostáva, sú len otázky.
Smrť sa už nikoho na nič nepýta. Nedebatuje.
Nebeseduje. Ale poznám aj veľa ľudí, ktorí
sa nikoho nepýtajú, lebo všetko vedia a bez
prestania kvákajú tak, že nepočujú ani seba.
Sú to najmä produkty aktuálnej spoločnosti na
rozdiel od skutočných tvorcov umenia. A teda
keď smrť mlčky koná, umenie nedá pokoja a
ako malé decko otravuje otázkami: načo? ako?
prečo? Aj keby odpoveď mala znieť "pre
staré vreco", nikdy sa nesmieme vzdať
otáznika. Lebo pýtať sa znamená aj
počúvať, čo je rovnako dôležité. Je to akt
demiurgický. Kedysi sa aj filológii či
jazykovede vravelo jazykospyt, bol dejespyt aj
prírodospyt.
- !
- Začal som
nevyhnutnými otázkami. Teraz to skúsim inak:
odcitujem časť z jednej tvojej eseje, ktorá ma
(ale nielen ona) inšpirovala k tomuto rozhovoru.
Napísal si: "Spisovateľ nespí:
neprestajne očisťuje, obrodzuje ošúchané
slovo, hlodá a podomieľa zvápenatenú frázu -
produkt inštitúcie a nemyslenia." Takto si
uvažoval presne pred štyridsiatimi rokmi...
Časovo sme sa posunuli (alebo cúvli?) kamsi
niekam. A nielen časovo... Teraz otázka:
Očisťuje, obrodzuje, hlodá a podomieľa dnes
spisovateľ pomocou svojich slov stále novšie a
odolnejšie zvápenatené frázy nemyslenia? Má
to ešte vôbec zmysel? Nie je to márnosť nad
márnosť? A potrebuje spisovateľov súčasník,
čeliaci najtvrdšej realite
inštitucionalizovaného nemyslenia,
spisovateľovo čisté, obrodené, neošúchané
slovo?
- ?
- Tvoj citát z mojej
"starej" eseje mi takmer vyrazil dych,
takže nemám k sebe čo dodať. Mohol by som
byť pyšný zo svojho "vizionárstva".
Zároveň to potvrdzuje smutný fakt, že to, čo
píšeme a hovoríme a konáme je zbytočné
a márne, nezmyselné, nikto to nepočúva.
Možno absurdný zmysel toho všetkého je
v tom, že trváme a nevzdávame sa, že to
neprestávame robiť, aj keď nás vysmejú.
Takto konám, inak nemôžem, nie napriek tomu,
že je to absurdné, ale práve preto. Vlastne to
nie je celkom a len môj problém, ale problém
etiky a estetiky od čias vzniku ľudskej
kultúry a civilizácie. Možno niečo podobné
mal na mysli Zbigniew Herbert o zaťatom
opakovaní nevyhnutných slov, keď napísal:
Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a
legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré
nedosiahneš, opakuj veľké slová, opakuj ich
zaťato ako tí, ktorí šli cez púšť a hynuli
v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú
poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku.
- !
- Január 2010
- HAIKU PF 2010
- Roky akoby
- pred niekým utekali
- čoho sa boja?
-
- Od narodenia
pochovaný vo vlastnom tele nechladnem.
- Ak v našej mysli
nedýchajú tí dávni, dávno sme mŕtvi.
- Drevené prsty
z guľatých modrých očí vyplačú silu.
- To budú časy, keď
budem sladký koláč, myslí si žitko.
- Stĺp blk vlk chlp
tĺk hrk krb mrk vrk krv krk štrk štrnk brnk do
tŕňa.
- Veža z kvádrov
slov, z papiera zlepený val strážim. Či
straším?
- V sypkosti piesku
vlastnými slzami smäd budeme krotiť.
- Stratiť sa v texte.
Iná sloboda nie je, len v okovách slov.
- *
- Hladina žmurká a
jazero sa myká v krčahu vínka.
- Čože sa deje pod
klamlivou hladinou tej zreteľnosti?
- Rozrastajú
sa priškrtené slabiky až do významov.
- Vzduch má zastávku.
Parný stroj rýchlovlaku na nekonečnej.
- Slnko je nízko.
Svitá alebo hasne? Kto to má vedieť!
- Nechce sa zmieriť
s pokušením šikmosti. Beznádejné je.
- Ale kto môže za to,
že nikdy nikto za nič nemôže?
- Vystreté dlane
mávajú na rozlúčku. Aj jeseň je sen.
- *
- Slzavý kryštál až
na jar začne plakať. Je to veľký bôľ?
- Klesanie tónov,
záhadná niečia skladba, súzvuky snehu.
- To boli časy, keď
som bol mladým žitkom, spomína koláč.
- Filozof vraví, že
matka slov je voda nazvaná tap tap.
- V chudom pohári dni
si ma s chuťou pijú. Spenené vlasy.
- Tešivá tíš. Vzdor,
studenosť, ťarcha. Neha. Dnes zostáva des.
- Smútočné vlasy
akoby mali radosť, zbeleli jasom.
- Zima pokojne čaká,
kým neprídeme. Nenáhlime sa.
- *
- Viem, že to všetko
nemá nijaký zmysel. Len verím. že má.
- Náš zajtrajšok nech
je otvorenou knihou dobre zakrytý.
-
- December 09
- Ak vieme, že
človekov vnútorný problém je predovšetkým
existenciálny, že vždy a od začiatku života
a sveta bez ohľadu na režim žije a tvorí na
krajnej strane a hrane bytia či v medznej
situácii a oveľa viac než tupohlavá politika
a orientácia v nej ho gniavi jediná,
jedinečná vec: láska a smrť, potom nijaké
totality ani víťazné novembre a listopády
nehrajú až takú veľkú úlohu, ako by sa
zdalo na prvý pohľad.
- *
- Keď bude obnovená
sloboda, hovorili sme si vtedy, jej žiara
osvieti všetky cesty do budúcnosti.
Predstavovali sme si "utopickú"
slobodnú, spravodlivú krajinu, kde žijú
slušní a kultúrni občania, čo nekradnú a
neklamú, čo sa zhovárajú veselo a družne
a slobodne, lebo majú čisté svedomie. Nemusia
byť prepychovo bohatí, ale sa smejú a
čítajú knihy a chodia do divadla. Lenže sa
ukázalo, že túto utópiu nikto nechce.
- *
- "Slobodnému"
občanovi ostáva už len urna. Najmä tá
volebná, kde si môže demokraticky bohato
a voľne vyberať z Ničoho. Tá urna,
v ktorej bude občanov popol, už nie je taká
istá. Ak sa totiž "strategickému
investorovi" alebo tajomnému developerovi
zachce postaviť na mieste cintorína golfové
ihrisko alebo skládku tuhého komunálneho
odpadu (po slovensky smetisko), nepomôžu mu
petície, súdy, referendá, demonštrácie, ba
ani svätená voda.
- *
- Všetko sa môže
stať. Aj to, že kultúra a etika prestanú byť
neznámymi či príliš cudzími slovami. Len sa
nikdy nesmieme vzdať utópie, ktorá sa
zjednodušujúco považuje za predstavu
bláznivých filozofov. Ak si toto alibisticky
myslíme, vopred sa vzdávame utópie namiesto
toho, aby sme zodvihli zadky a konali ju, nie
dakedy v krajšej a priaznivejšej budúcnosti,
ale dnes a teraz.
-
- November 09
- Ak človek zablúdi vo
vlastnej knižnici, nie je to taká hanba, ako
keď sa stratí v našom hlavnom meste. Všade
neznáme cudzojazyčné názvy, namiesto tichých
vinárničiek, dávno známych viech a kaviarní
banky či akési gýčovo vyčačkané
a hlučné paródie na socialistické závody
verejného stravovania. Ako sirota Maruška
zblúdená v tmavom lese bilbordov kričím:
Dobrí ľudkovia, kade sa ide na Slovensko?
Developeri neodpovedajú.
- *
- Dobrí ľudia sa
poskrývali do knižnice, sú múdri a tichí.
Hovoria: Mysli si, že si pieseň, ktorú nik
nezaspieva - a spievaj si ju sám. To je citát
z básne Jána Juračku, baníka z Handlovej.
Takýto spev je nepredajný - ani za cenu
najvyššiu. Zmlčanievanie. Keď
zostrelený vták letí, ale už nedýcha, čas,
keď sa ešte nemlčí, ale sa už k tomu
blíži, nazýva priateľ-básnik
zmlčanievaním. Juračka bol citlivý
a vzdelaný mladý človek, zberateľ kníh,
korešpondencie a autogramov osobností. Po
viacerých úrazoch v bani a operáciách
zomrel v novembri 1986.
- *
- Rád by som sa dnes
poprechádzal s Dominikom po tejto rozpredanej
či rozkradnutej krajine, kde už občanovi
nepatrí ani vlastný hrob. Územie obsadené
a okupované developermi. Namiesto vytúženej
a vysnívanej slobody nová materialistická
totalita mamony. Totalita, ktorá paradoxne
zakazuje všetko tým, že všetko dovoľuje.
Kdeže sa podela krásna Tatarkova utópia
o obci božej? Namiesto toho, aby sme verili,
že utópie sú možné a môžu sa stať
realitou, veľmi skoro po Novembri 89 sme opäť
naleteli démonovi súhlasu, že utópie sú
fantazmagóriami bláznivých filozofov
a opitých básnikov. Namiesto obce
božej svorka vlkov, ktorá nepozná utópiu, len
deštrukciu, dravosť a korisť.
-
- Október 09
- Kdesi som už napísal, že
sloboda je tam, kde sa múdri neboja žiť. Tento
bonmot je síce elegantný, ale nie celkom
presný. Veď tu sa už bojí takmer každý
každého.
- *
- Ale čoho sa mám báť?
Veď po uliciach našich miest len pokojne
pochodujú mladé neoperené a pobožné
neviniatka so zástavami a transparentmi za
slobodu, ľudské práva, demokraciu... Vraj Za
národ! Za Boha! Je to veľmi ušľachtilé
a slobodné, iba niektorí somári ako ja cítia
v starých kostiach strach z nacizmu, rasizmu
a fašizmu namiesto toho, aby plesali z faktu,
že si môžu voľne zaskočiť do Viedne na
kávu.
- *
- Môj strach je oveľa
väčší než moja múdrosť. Z dôvodov
necenzúry a slobody slova a tlače sa bojím
zapnúť si rádio či televíziu, otvoriť
noviny. Informácia z médií a internetu
väčšinou nie je vedomosť, poznanie,
skúsenosť, ale len povrchný, tendenčný,
selektovaný a manipulovaný klip, ktorý
nazvať pravdou možno len v nadrogovanom stave.
Kritériom nie je objektívna realita, ale
"sledovanosť", teda politicky
pragmatické a závislé preferovanie
ošklivosti, hnusu, perverzity, zločinu a krvi,
katastrofy, choroby. Aby sa ľudia báli, treba
ich denne strašiť. Mocipáni a kšeftári
potrebujú náš strach.
- *
- Literárne soirée s
Marianom Vargom sa uskutočnilo 09. 09. 09 v
bratislavskom klube A4 - nultý priestor pri
príležitosti mojej novej knihy besedníc s
názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať.
Kladný kultúrny čin spôsobili vydavateľ Kali
Kertész Bagala, spisovateľ a divadelník Laco
Kerata, literárny vedec Vladimír Petrík
a ďalších sto ľudí, ktorí vedia, že
stretávanie s literatúrou je najlepšou
ochranou pred démonmi.
-
- September 09
- Niekto sa bojí byť
slobodný, iný je slobodný, až má z toho
strach, ale inak nemôže. Zdá sa mi - a azda by
sa na to našli aj dôkazy - že som bol
slobodný aj v čase najhlbšej totality a
takzvanej normalizácie, pretože sme takí
chceli byť. Dnes zasa vidíme, že nevoľnícku,
poddanskú či lokajskú dušu nemožno
oslobodiť veľkým Novembrom rovnako ako
veľkým Októbrom, víťazným Februárom,
prvým Januárom, skrátka nijakým mesiacom či
mesiášom. Slobodu si každodenne udeľuje
každý sám z úcty k sebe samému, z úcty
k človeku a jeho dôstojnosti. Aj za cenu
bolesti a strachu a pochybností. Treba riskovať
aj úrazy a pády, totiž prestať veriť tým,
čo veria a učia, že Cervantesov román o
rytierovi a jeho sluhovi je žartovná groteska.
- *
- Deštrukcia kultúry veľmi
dobre funguje. Je to možno vynález minulého
storočia a nie len špecificky slovenský: nám
sa dnes opäť len veľmi dobre hodí do kšeftu.
Autori projektu nevedia, čo činia, ale vedia
prečo - do istej miery ich chápem. Ale
nechápem veľkú časť slovenských
spisovateľov, ktorí dnešnú estetiku a poetiku
hnusu, ošklivosti považujú za tú jedinú a
správnu literatúru. Modelová diktatúra
nevkusu.
- *
- Šokujúce je to, že sa
ignorujú dejiny, ale rovnako aj vedecké
poznanie, filozofia, etika. To je problém
globálny, ale v našich končinách natoľko
výrazný, až sa zdá, že Slováci nemajú
dejiny, ani len dejiny literatúry - že naša
jediná tradícia a kontinuita spočíva
v diskontinuite a interrupcii. Okrem iného
budú príčiny aj v tom, že začíname vždy
znova, akoby príchodom každej vlády, režimu,
zmeny politiky a príchodom nového mesiáša
nastal rok nula a začína sa nový letopočet,
pred ktorým tu nerástla ani len žihľava, a ak
náhodou aj kde tu rástla, ako slovenskí
disidenti, nestála za veľa. Veď už ani
nevieme a nechceme vedieť fakty spred
desiatich-dvadsiatich rokov. Je to uhýbanie pred
zodpovednosťou za život vlastný i život
spoločenstva.
- *
- Usvedčiť a pristihnúť
nás môže práve to, čo zaháňame na okraj,
do podzemia a ostnatej rezervácie - teda písmo,
znak, obraz, stopa, tí spolupracovníci pamäti;
lebo veď to, čo neposlušne protirečí zmaru a
stále sa s ním háda, je práve ona, pamäť,
inými slovami literatúra, umenie, kultúra.
Umenie nie je vecou iba akejsi estetiky. Je
neoddeliteľné od poznania, jeho genéza i
recepcia závisí od úrovne vedomia a myslenia.
-
- August 09
- Žiť naozaj slobodne
sa dá len v umení. Ľudský duch sa môže
napriek fyzikálnym zákonom voľne pohybovať v
priestoročase. Robí to pomocou pamäti, toho
zázraku galaxie. Intelekt sa môže, ba musí
stretávať a rozprávať aj s mŕtvymi.
- *
- Istý druh pamäti má
aj strom, vták, stroj, počítač, ba aj
magnetofón alebo röntgenová snímka.
Legendárny ruský džezmen Oleg Lundstrem
spomína, že počas Stalinovej éry, keď džez,
dixieland, americká černošská hudba bola
zakázaná, nahrávali si skladby z rádia na
použité celuloidové obrázky z röntgenu
pľúc. Hovorili tomu nahrávať na rebrá,
pretože pri reprodukcii sa naozaj krútili,
spievali a hrali kosti hrudníka. Ale najlepším
a najspoľahlivejším tvorcom a médiom
životodarnej pamäti, dotýkajúcej sa takmer
nesmrteľnosti, je umenie, predovšetkým písmo,
literatúra.
- *
- Keby som bol básnik,
poviem, že organ je bohatý les čo do stavby,
ale je aj vánok, vietor v tom živom lese.
Organ, ktorý som mal náhodou k dispozícii, je
približne môj vrstovník vekom, takže si
tykáme, a ked' sa navzájom niekedy nezhodneme,
potľapkám ho po hracej skrini, reku prepáč,
starký - a možno tým myslím aj svojho deda,
otca a strýka, možno tým myslím všetkých
veľkých i menších majstrov - prepáčte mi!
- *
- Na tomto nástroji
značky Rieger koncertovala pri príležitosti
13. ročníka Pukanských remeselníckych trhov
v evanjelickom kostole v Pukanci 4. júla tohto
roku Anna Predmerská Zúriková. Na úvod zaznel
Johann Pachelbel, potom a predovšetkým náš
veľký Bach, mohutný záver dá Max Reger. Ak
je hracia skriňa ukrytá na chóre, každý
organista pripomína anjela: nevidno ho, akoby
nebol, no energia nasýti celý priestor, naplní
ho a ovláda dobrom. Keď potom neviditeľný
a tajomný pôvodca tej sily zíde po schodoch
z chóru v podobe príjemnej a usmiatej dámy,
je to nádhera, je to zjavenie. Mladý Róm jej
na námestí pobozká ruku a autor tohto textu
píše venovanie do svojej knihy Haiku pre Annu:
- Malíčkom spustíš
- víchricu, vánok,
hromy,
- utíšiš hory.
-
- Júl 09
- Nemyslím si, že naša
doba je priveľmi a nejako zvlášť výnimočne
dynamická a tektonická. To tu už veľa ráz
bolo: vždy nejaký historický jedinečný
prelom a neopakovateľný medzník: vzrušenie sa
koná najmä v novinách, taký šuchot. Pozriem
sa z okna na dedinu, kde bývam, a nič sa, hľa,
nedeje: stromy rastú a opadávajú ako vlani a
pred sto rokmi, obyčajní ľudia vykonávajú
svoje prosté, mnohoročné, mnohoznačné,
stáročné stereotypy: tie stereotypy sú
vlastne archetypy, mytologické pratypy, hlboko
siahajúce do ľudskej histórie a kolektívnej
pamäti.
- *
- Stačí len počúvať,
hovorí rádio. Inými slovami držať hubu a
krok ako na vojenčine. Stačí len čumieť,
hovorí televízia. Pasívne, bez výberu a
voľby, bez kritickej reflexie, apaticky. Som
taký, aký si ty, hovorí časopis. Nie som
múdrejší a lepší, som primitívny barbar ako
poslucháč a čitateľ. Mediálni experti,
psychológovia a manipulátori verejnej mienky
sú na vedeckom základe prieskumov sledovanosti
presvedčení, že ich klienti sú idioti.
- *
- Spomenutí
"experti" veria, že dobrá, pozitívna
správa je len tá, čo zaujme, pôsobí akčne,
chaoticky, brutálne dramaticky, šokujúco, a
najmä zábavne. Zlá správa je všetko, čo je
nudné, vážne a suché, odborné a
profesionálne, teda pravdivé, krásne, etické.
Také sú "zákony" sledovanosti,
úspechu, zisku a komercie: informácie o
vraždách, chorobách, haváriách, pornografii,
perverzitách. Dobro a krása, intelekt a etika
sú veľmi zlé správy. Podobnej chorobe
podlieha aj veľká časť našej literatúry,
možno umenia vôbec.
- *
- Veľmi obľúbená je hra
podľa obligátneho národného folklórneho
scenára: súťaž v hádzaní hrachu pod nohy.
Byrokracia, závisť, podrazy, intrigy,
ľahostajnosť, nedostatok odvahy, karierizmus,
amaterizmus. Presne ako na počiatku, tak i teraz
a vždycky až na veky vekov amen. Kráčame, ale
nenapredujeme. Pri tom kráčaní sa neraz akoby
omylom zjaví nejaký zázrak, ktorý sa naveky
pominie a stratí, ak ho nebudeme oživovať a
necháme na večnom pokoji.
- *
- Dobro sa musí
resuscitovať. Aj mŕtvych treba kriesiť. Nesmieme
im dať pokoj, treba ich stále burcovať, inak
prestanú byť s nami a zomrú naozaj. Začne sa
šíriť prázdno a ničota a zmar. A tak
nedávam pokoj ani otcu ani vlastnej materi,
stále sa ich na niečo pýtam, keď si neviem
rady. Odpovedajú mi, aj keď to nie je isté a
zrozumiteľné.
-
- Jún 09
- Tým keltským nosom na
bronzovej plakete, čo mám na stole ako
ťažidlo na spisy; je vo vesmíre sám, takmer
opustený v priestoročase, sťaby osirel. Duša
mu mrzne v tesknote a svet je hluchoslepý. Ak
chceme čosi tajomné a neznáme dôvernejšie
pochopiť, do ciev a tepien sa mu vmyslieť
dotieravo, prirovnáme si to k ako-tak
poznanému. Každá bytosť, všetko, čo
jestvuje a sa deje, je neopakovateľné, no
napriek tomu a zároveň aj porovnateľné:
kozmos sa totiž ničím nedá deliť.
- *
- Kto je teda Štefánik? -
jasný a temný v šerosvite; mystérium. Je to
Aľoša Karamazov? Je to Cyrano de Bergerac. Je
to princ Hamlet. Je to Odyseus. Je to Don
Quijote? Sumerský Gilgameš? Daniel prorok
dávnoveký. Je to predovšetkým on sám.
Európan z našich biednych kopaníc. Uzlík
seizmických nervov, chorý a utýraný. Básnik.
Kúzelník. Vojak. Brat. Vedec. Milenec. Politik.
Syn. Meditácia a kontemplácia (ne)uveriteľne
spojená s činom po hranice možného. Komputer
a extáza, aritmetika a plač, slovo a skutok,
saténová neha madony a piety; tvrdosť
protestantského kremičitanu. Vľúdny a veľmi
ľahko neznesiteľný. Ideál a prax. Nietzscheho
vôľa. Úsmev, žart, a smútok bez brehov;
ľútosť nad životom, pretože zaľúbenosť
doň; úzkosť existencie, vrchol a dno, bezodná
priepasť a hrot Mont Blancu biely ako hrot
plameňa.
- *
- Čím horel? Aké krstné
meno a priezvisko má ideál, ktorý ho potískal
a ktorý on vliekol? Aký osteň ho bez milosti
pobádal? Ostrohy, čo ho dobodali k smrti.
Pravda a krása sú tie ostrohy. Z pohodlia,
imania a privátneho šťastia na ne dôsledne
preniesol ťažisko až po zmysel života.
- *
- Kto je to? Odrazu čosi
tuším, zrazu ma niečo (jeho srdce
znepokojené?) ožiarilo, keď som si bol včera
zahrať na organe chvíľu, naraz viem: jeho
život je Fúga d mol! Akoby (akoby?) ho
napísal, ako keby ho geniálne skomponoval a
naprogramoval Johann Sebastian Bach. Melodický
jarček žblnkajúci, čo významom hustne do
crescenda po záver otrasný, otriasajúci,
fortissimo, finále plného stroja, organ je
(ako) lietadlo, mohutný záverečný akord,
disonancie, napätie, uvoľnenie. A potom ticho,
harmonické ticho v praslovanskej mohyle nad
krajinou; nie, nikdy dovtedy nie, také
zmysluplné ticho nebolo. Zavreté oči, ešte a
vždy blčiace teplé srdce, pramienok mĺkvy
farebnej modrej krvi z úst a nosa a na
zápästí zlatý Amor. Aká radosť, aká
tesknota. Lietadlo ma volá, motor hučí. Je
treba ísť, ísť, ustavične ísť. Unavený
som až až...
- *
- Zbohom, Giuliana. (To
rozdeľujúce slovo, čo nás spája.) Giuliana,
zbohom.
- Milanova smrť sa pre nás
ešte neskončila.
-
- Máj 09
- Hudba môže jestvovať len
v čase, ale čas ju neurčuje a nevytvára. Ona
nie je produktom času a rytmu, ani príčinou.
Pôvod je niekde inde. Hovorí sa, že Bachova
hudba je večná: je to zjavenie a vízia,
ilúzia a mam, prelud. Zároveň je nevyhnutná
ako prírodný zákon. Pred časom i po ňom,
mimo neho. Hudba je mimo radosti i smútku, mimo
dobra i zla, je vedľa, nad i potom. Hudba je
poriadok, ktorý sa narúša kvôli poriadku:
chaos a disharmónia vzbudzujú túžbu po
usporiadaní a zavŕšení, ktoré nie je
smrťou, ale pokračovaním a otváraním
možností.
- *
- Občianske združenie Ars
ante portas na návrh odbornej poroty oceňuje
cenou Sebastian organového virtuóza Stanislava
Šurina, violončelistu Jána Slávika, Karola
Medňanského z prešovského súboru starej
hudby Musica historica. Za celoživotné dielo
odmenili Mira Bázlika. Zároveň Ján Juráš
vyhlasuje festival Bach 2009.
- *
- Hudba z chaosu vyčleňuje
tvar, vyberá a volí: toto áno, toto nie, a
robí to zreteľne, jasne a
presne, jednoznačne. Hudba je zvukový signál,
znak bytia tušený ako zjavenie, oznam o
jestvovaní života zvierat, rastlín, vody,
planét, svetla. Z toho plynie istá úľava,
uspokojenie a radosť. Bytie je húževnato
tiché. Okamžik a večnosť.
Zákon a jeho porušenie a opäť návrat.
Disharmónia nepokoja a potom naplnenie
v rovnováhe. Úzkosť z plynutia času a
bezmocnosti a bezradnosti. Úzkosť
z tvorivosti. Strach i napätie z nesúzvuku a
neukončenosti, z prázdna.
- *
- Hudba aj prostredníctvom
strachu a bázne hovorí: Nebojte sa. Starý
poloslepý Bach od mlada vedel, že hudba sa
podobá na nevyjadriteľnú záhadu svetla. A
svetlo? Je.
-
- Apríl 09
- Mám rád tých, čo
stále žijú v diaspore, lebo tak oťažievajú,
a vážim si, až po zaľúbenosť, malé múdre
knižky, husté ako agátové drevo, preto som sa
až zachvel, keď z Francúzska, kde pán
Vladislav žil a tvoril od roku 1981, mi krátko
po roku 1989 prišla publikácia Sny a malé
básně v próze, venovaná mi "v
přátelství na dálku". Dovtedy sme sa s
pánom Vladislavom nestretli, ale počúval som
ho dychtivo a často zo zahraničného rozhlasu,
čítal jeho samizdatové a exilové práce, tie
brilantné a intelektuálne prenikavé
miniatúry. O všetkom, lebo všetko je smrť.
- *
- V exilovom
štvrťročníku Acta som našiel v roku 1987
jeho recenziu mojej samizdatovej knižky
Rapsódie a miniatúry. Osobne sme sa stretli až
v októbri 2003 v Prahe v Slovenskom
inštitúte, keď sa uvádzalo tretie oficiálne
vydanie Rapsódií a miniatúr. Kam spěchají ty
květy, pýta sa dávny čínsky básnik Tu Fu
v malej knižočke, ktorú mi vtedy venoval jej
prekladateľ Jan Vladislav.
- *
- Osemdesiatšesťročný
mysliteľ, básnik a esejista, prekladateľ
z mnohých jazykov zomrel v Prahe 3. marca
2009.
Marec 09
- Keď mi pred dávnymi rokmi
zomrela mama, napísal mi v liste na vojenčinu
otec: "V tvojej izbe som našiel Rúfusovu
knižku Až dozrieme. Je to mladý básnik? Dni
idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty - píše ako
o mne." V samote fary v Pustých Úľanoch
sa otec modlil, ale potreboval aj ľudské slovo
básnika. Akúsi spriaznenosť pocitu a chvíle,
súzvuk, sústrasť, súcit a rezonanciu človeka
s človekom, účasť a porozumenie v žiali.
- *
- Je teda umenie smutné a
pesimistické? Ono vytvára silné energetické
pole a jeho vnútorná energia pravdivosti
dokáže práve tým, paradoxne, akoby utešiť a
posilniť aj v najhlbšej depresii. Teda nič,
len pravda, hoci nepoznateľná, len tušená a
naznačená akousi signalizačnou smerovkou.
Básnika zaujímajú otázky bytia, existencie,
pokus odlíšiť dobro od zla, lož od pravdy.
Som presvedčený, že literatúra nie je
prostriedkom ani cieľom zábavy, ale hľadania
pravdy, aj za cenu, že pravda možno nejestvuje.
Nie, umenie ťa neuteší ani nič nevysvetlí a
neodpovie. Iba jestvuje ako fakt vyžarujúci
silu v synergickom efekte kladnosti.
- *
- Smutné však je, ak niekto
cynicky pripomenie mŕtveho básnika práve
v čase jeho pohrebnej počestnosti, ako to
urobil publicista Štefan Hríb v rozhlase, a
odsúdi ho za akési zlyhania, omyly a
nesprávne postoje. Čosi podobné sa stalo
koncom päťdesiatych rokov, keď červení
kritici a recenzenti prijali prvú Rúfusovu
básnickú zbierku Až dozrieme s dešpektom a
obvinením, že súkromné bôle a žalosti
nepatria do času historického optimizmu pri
budovaní krajších a svetlejších
zajtrajškov. Dnes už vieme, ako tá budúcnosť
vyzerala.
- *
- V diári som mal doteraz
len pripomenutie: tretieho uverejniť tretie číslo
Matičného čítania, sedemnásteho nezabudnúť
na štvrté a tretieho marca piate a sedemnásteho šieste!
-
- Február 09
- Ako vojakovi základnej
služby mi píše otec do Ružomberka v zime
1961: V tvojej izbe som našiel Rúfusovu
knižku Až dozrieme. Je to mladý básnik? Dni
idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty - píše ako
o mne.
- *
- "Hudcovi z Pukanca na
Tri krále 1993" posiela Milan Rúfus knihu
Neskorý autoportrét s venovaním. Slová
v nej horké a trpké, ako už u Rúfusa býva,
horkejšie a trpkejšie o jesenné vedomie
starnutia. Lepšie sa však starne takému, kto
prišiel podať tichú správu a povedať pár
vecí. Aj o ekológii v zmysle duchovnom,
filozofickom, keď chápe prznenie matky Zeme ako
urážku Boha. A básňou Opitý koráb sa
prisúva k múdremu Ivanovi Kraskovi, nad jeho
báseň List slečne Ľ. G. My u korbeľa sme len
chlapi...
- *
- K životnému jubileu
básnikovi krstenému i konfirmovanému
v adventnom Kraskovom chráme Slova posielam
svoju knihu Malé prelúdiá (2003) s pozvaním.
"Ďakujem vám za žiadosť o moju aspoň
virtuálnu prítomnosť pri magickom adventnom
privítaní knižky Malé prelúdiá, v ktorej
človek Slova komunikuje s géniom hudby.
Svedčí to o nedeliteľnosti umenia, ktoré je,
podľa mojej skúsenosti, celistvým Božím
darom," odpovedá básnik, ktorý
z tvorivého tepla domu takmer nevychádza.
- *
- Literatúra je stretnutie
(s Bytím). Všetko sa vracia na svoje správne
miesto; hoci nie každý odpovie na list, na
knihu, na posolstvo. Len čo som Milanovi poslal
svoju novú knižku, obratom prišiel jeho - tak
mi dedikuje - "malý return":
Modlitbičky, dvadsaťšesť drobných vtáčích
zrniek pre dospelých - povedzme - od sedem
rokov. Návrat späť? Opätovanie?
Hudobno-poetický ritornel dávneho madrigalu,
menuetu, piesne. Áno, veď modlitba je vlastne
spev, modlitby sa aj spievajú. "Od koho je
pieseň? A raz nám povie, komu je?" Všetko
sa vracia k svojmu prameňu. Niet mora, čo
zabúda na spievajúce žriedlo.
- *
- Dávnejší list končíl
vetou: Pozdravujem vás i vaše sýkorky.
Ďakujem. Ďakujú. Bolo to pre nich radostné
posolstvo, lebo... Lebo aj v ich mene, majstre,
roky dvíhate, pozdvihujete svoj hlas prorocký -
proroci nedávajú ľahké odpovede, kladú len
ťažké otázky: a majú vieru, tú dcérku
času. Lebo so slovom ľudským na zobáčikoch,
so slovom syna človeka na krídelkách azda aj
krutý mráz, čo ich nevyhnutne čaká, bude
znesiteľnejší, a s piesňou pretrvajú, možno
- nezahynú. Na čo iné by
básnik na tento svet prišiel? Pre čo iné by
básnik básnikom bol - zoslaný medzi nás? a k
nám?
- *
- Milá Magda, milá Zuzana,
podobne ako vy, aj my a celý tento národ sme
v Milanovi stratili otca, druha, priateľa,
brata, učiteľa, sprievodcu... Kto posilní? Kto
teraz bude hovoriť? "Úzkosti nás
obletujú. Ako kŕdeľ vrán." Keď hrozivo
pribúda prázdna, keď pribúda samoty, kto nás
ochráni? Azda Hospodin ohnivý bude naďalej
kráčať pred nami. V Pukanci v nedeľu 11.
januára 2009.
- *
- Vianoce v Pukanci sú
dobré ako všade. Hlavne keď ich človek nosí
v duši stále ako dobrú zvesť.
- *
- Dušan Mitana kedysi kdesi
povedal, že počas osláv príchodu Nového roka
sa bude pri televízore zabávať sledovaním
globálneho cirkusu na palube potápajúceho sa
Titaniku. S tým potápajúcim sa Titanikom môj
milý kamarát Dušan trochu zveličuje, inak má
pravdu.
- *
- Ja budem o polnoci spať,
ako keby bolo 14. novembra alebo 7. januára
1854. Číslovka 2009 je síce sympatická, ale
inak sa nič nedeje. Na Nový rok sa zobudíme
ako tí istí ľudia do toho istého sveta, iba
trochu starší. Hlúposti neubudne a možno ani
nepribudne, čísla v kalendári nemajú na to
vplyv.
- *
- Všade, kde sa človek
pohne a pozrie okolo seba, vidí minulosť,
prítomnosť i budúcnosť pomiešané do
jedného hrnca, takže to ani básnik nerozozná.
Napokon básnik je každý normálny človek,
ktorý namiesto komerčnej a politickej reklamy
počúva sám seba.
- *
- Ktorý básnik by nebol
zvedavý na druhé číslo
Matičného čítania, ktoré sa z hlbokej
minulosti roka zakončeného deviatkou prihovára
dnešnej číslovke? Inak sa nič nedeje.
-
- Január 09
-
- Haiku
rovu
-
- Od
narodenia
- pochovaný
vo vlastnom
- tele
nechladnem
-
-
- Haiku
katarakty
-
- Ohmatávajú
- čítajú
si ma slová
- knihy
ma vidia

|
-
- Haiku
vidomia
-
- Rozbiť
zrkadlo
- zázrakom
zazrieť všetko
- namiesto
seba
-
-
- Haiku
životnosti
-
- Ak
v našej mysli
- nedýchajú
tí dávni
- dávno
niet dychu
-
-
-
-
-
-
- (Matka
všetkých slov)
|
-
- Na
začiatku slnko
- ako
cigareta
- či
sviečka svitá,
- na
konci hasne,
- akoby
zapadalo
- za
mraky a mrchy vrchy.
- Nastane
večer
- aj
dnes ako včera?
-
-
- (Slovensko/Slovakia)
-

|
|