Matičné čítanie Recenzie Preklady

Z dávnych i nedávnych rozhovorov

Miroslav Jankes z Martina ma oslovil cez internet

 

Pri čítaní vašich kníh sa mi občas stane, že ma prečítaný text vráti o dvadsapäť-tridsať rokov späť do rodnej dediny. Rád som sa vtedy túlal po lazovských kopcoch. Za prírodou sa vtedy nemuselo cestovať. Bola všade okolo a my sme v nej od malička vyrastali. Ako a kde ste vy prežili svoje detstvo a ako vás poznamenalo?

?

Dalo by sa povedať, že som mal najmenej dve detstvá. Okolo roku 1940 v sirotinci v Modre, v správcovskom byte, lebo otec bol správcom toho sirotinca a v našej modernej vile býval nejaký vysoký fašistický komisár. Potom niekoľko rokov v tej vile a jej veľkej záhrade: na pravom prstenníku mám doživotnú jazvu z ostnatého plota tej záhrady. Pochopil som existenciu plota, medze, hraničnej čiary, a ich prekonávanie. Teda poznávanie neznámeho, tajomstva. Cesta k poznaniu a orientácii je najzaujímavejšia na detstve rovnako ako na starobnom dôchodku - a nie idylka, šantenie, bezstarostnosť, šťastie a podobné výmysly.

Zlomená ľavá ruka pri zoskoku z vysokého plota. Ale to sme už v prírode v Rači, v roku 1945, presnejšie vo veľkej a esteticky členitej záhrade a zákutiach parku okolo kostola a fary. Povala, veža, veľká knižnica, lesy, vinohrady, kostol a organ, ulica, učiteľova palica a dlaň a strach, krásne i odporné učiteľky, hriechy a previnenia. Áno, príroda bola ešte všade, v podstate radostne slobodná, aj v knižnici a v knihách. Nebola oddelená od ľudskej duše a ohrady boli tam, kde patria: nie všade či nikde.

Takže detstvo ma poznamenalo, nosím si ho na prstenníku pravej ruky i v reumatických bolestiach ľavého zápästia pri zmene počasia.

Inak detstvo netreba - ako Bratislavčan pradúcu mačičku - navlačovať so sebou po celý život ako romanticky falošný sentiment. Dospelý človek nech sa správa ako dospelý: ďakovať za milosť všetkého, čo v detstve bolo dobré, a poučiť sa, prípadne naprávať a vyhýbať sa falošnému a pochybenému. Na to je pamäť, na to sú jazvy a znamenia.

!

Hudba a najmä organ zaberajú dosť veľký priestor vo vašich knihách (a pravdepodobne aj vo vašom živote). Kedy tento vzťah vznikol a ako sa vyvíjal?

?

Len čo ako chlapec dočiahnem a vládzem utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťahám učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robím zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ma vyťahá za uši. Preto snívam sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšam to sám a potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami.

Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy ešte neviem, až oveľa neskôr, že najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj keď ho dodnes nedokážem poriadne zahrať. Bach je otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický. Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.

!

Ako sa z človeka píšuceho si svoj denník stáva spisovateľ a kedy sa napísané mení na literatúru?

?

Viesť auto sa človek učí, prípadne naučí, jazdením na aute. Písať sa učí, prípadne naučí, písaním. A čítaním - aj keď je pravda, že dnes máme u nás veľa písačov (nazývajú sa literáti), ktorí napísali, presnejšie vydali viac kníh ako prečítali.

Spisovateľ, to je predovšetkým určitý spôsob myslenia a konania, až potom písania. Môže sa to začať a stať písaním denníka a korešpondencie. Najprv sa treba pokúsiť neustále si formovať, formulovať, definovať, reflektovať a pomenovávať denné bytie, prípadne komponovať a tvarovať - len potom denník môže byť o niečom. Vždy je to však len úsilie a pokus. Takže človek sa nikdy nemôže stať celkom a naozaj spisovateľom. Môže a musí sa o to len celý život snažiť. Veď deliaca čiara medzi bytím a slovom je živá a teda sa chveje, pulzuje, nedá sa zachytiť: akoby unikala. Možno literatúra je všetko, čo bolo napísané, ktovie. A ešte jazyková neuróza, absolútny jazykový sluch?

Denník som si začal písať asi v pätnástich rokoch s menšími či väčšími prestávkami. Kým pauza v hudbe je dobrá a užitočná, interrupcia v autobiografických záznamoch je chybou, ktorú si možno čiastočne ospravedlniť tým, že najmä v 70. rokoch minulého storočia sme tu mali veľmi zvedavú štátnu politickú políciu.

!

V auguste 1968 som nemal ešte ani päť rokov. Napriek tomu si pamätám niekoľkodňové nepretržité prelety stíhačiek ponad našu dedinu a tiež susedovu vetu, že bude vojna. Čo sa vtedy naozaj stalo, som pochopil až po rokoch. Kde vás zastihla správa o okupácii a aké boli tie roky potom?

?

V ten krásny letný deň som ráno vstal, umyl si tvár a zuby a išiel do práce v Matici slovenskej v Martine. Kolegyne plakali, lebo vraj v noci nás obsadili Rusi a bohvie, čo teraz s nami bude. Potom sa na schôdzach a zhromaždeniach začali písať a podpisovať prehlásenia, protesty, rezolúcie, aby bolo čo o niekoľko mesiacov a rokov odvolávať, popierať, zabúdať, dištancovať sa. Ja som mal vtedy ešte dosť dobrú mladú pamäť, preto som často zabúdal odvolávať, zabúdať, dištancovať sa, až ma napokon tí s horšou pamäťou vyhodili zo zamestnania v roku 1971. A dobre urobili. Doma som sa ako nezamestnaný päť rokov staral o svoje malé deti, študoval som, čítal a mohol som si slobodne písať do šuflíka a samizdatov. Takže aj touto cestou oným súdruhom ďakujem, ak ešte žijú, lebo inak ich mená sú bezvýznamne zabudnuteľné. Zničila ich vlastná zbraň, totiž zlá a slabá pamäť, hlúpa zábudlivosť.

!

November v osemdesiatom deviatom som zažil už na vlastnej koži. Dokonca som sa (zhodou okolností) okolo dvadsiateho piateho ocitol v Prahe, v podchode na Václaváku. Pozeral som vysielanie nezávislej televízie na televízoroch vo výklade. Na Letnej práve prebiehalo obrovské protestné zhromaždenie. Vtedy som si uvedomil, že toto sa už tak ľahko nebude dať zakázať. Verili ste, počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, že sa raz celý ten systém môže zrútiť?

?

Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.

Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus.

!

Čo robil súčasný slovenský spisovateľ dnes a čo sa chystá robiť zajtra?

?

Včera som bol vo Viedni čítať svoje texty, dnes píšem odpovede na tieto otázky a počúvam Bachovu zimnú kantátu Ich habe genug: je to neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie, a ja by som chcel mať jeho odvahu a silu.

O zajtrajšku chvalabohu neviem ani len mäkké f. Ale ak sa mi dostane tej milosti, že zajtrajšok sa stane dneškom, chcel by som s vďakou robiť to isté, čo od malička. Životne dôležitá je kontinuita.

!

Júl 2010

S Máriou Uhrinovou v Prahe pre Literární noviny

 

Vo vašich textoch je neustále prítomná minulosť spolu s prítomnosťou i budúcnosťou. Je to tak pri vnímaní svojho osobného mikrokozmu i pri reflektovaní širších spoločenských a národných udalostí. Dedovizeň, sila rodnej hrudy, vlasť - sú  to vskutku posilňujúce atribúty pre dnešného človeka? A ako pre básnika?

?

Posilňujúce atribúty pre nášho dnešného človeka sú hamburgery, a pre Slováka, chvalabohu, ešte aj borovička s pivom. Aby človeku chutil hamburger, musí zabudnúť na bryndzové halušky alebo lokše s husacou masťou. Túžbou predavača je, aby zákazník nemal pamäť, ktorá je vlastnou sestrou slobody a tvorivosti. Aj tí, čo predávajú sami seba, totiž politici, nenávidia našu pamäť. Chcú, aby sme skonzumovali čokoľvek, čo nám hodia dnes, nie včera. Chcú, aby sme im žrali z ruky. Ale nedá sa nič robiť, lebo minulosť nie je len v mojich textoch, ale aj naozaj a všade. Všade, kde sa človek pohne a pozrie okolo seba, vidí minulosť,  prítomnosť i budúcnosť pomiešané do jedného hrnca, takže to ani básnik nerozozná. Napokon básnik je každý normálny človek, ktorý namiesto komerčnej a politickej reklamy počúva sám seba.

!

Často sa vraciate vo svojich knihách k histórii a so sebairóniou citujete seba cez klasikov. Keď glosujete súčasnosť, zdá sa, že situácia vo vnímaní literatúry sa v slovenskej časti Európy od dôb Dumy bratislavskej veľmi nezmenila. Bolo by pre nás všetkých dobré naučiť sa žiť v kontinuite vekov. Vám sa to zdanlivo darí. Hovoríte: moji predkovia - moji priatelia. Ako čerpať silu z rodokmeňa, keď mnohokrát si ani tí najbližší nemajú čo povedať?

?

 Je to problém v podstate etický a súvisí so zhubným nádorom materiálneho a psychologického egocentrizmu, ktorý je dnes módny, trendový. Znamená záujem len o svoj maličký piesoček a záhradku: nás sa to netýka, chceme si užívať v pohode dnešný deň, včerajšok a zajtrajšok nás nezaujímajú. Nepotrebujeme nič počuť a vedieť, nech si každý robí, čo chce, len nech mi dá pokoj. Z toho vyplýva v praxi strata komunikácie aj medzi najbližšími. Pokles kultúry a vkusu, umenia konverzácie, diskusie, polemiky, rozhovorov. Ľudská komunikácia, pestrá, bohatá, košatá a krásna, sa zúžila a zjednodušila na niekoľko vojenských povelov, zmenila sa na akúsi sústavu neosobných návykových signálov, zvieracích škrekov bezdôvodného rehotu. A toto, čo mi práve píše kamarát z Nemecka, ktorý vo vlaku počúval mladých gymnazistov, sa mi už ani veriť nechce: vraj ich vety boli krátke, nepoužívali ani rozdiely medzi gramatickými rodmi a pokiaľ som pochopil, opisovali všetko len v prítomnom čase. Jazyk prezradí všetko aj vtedy, keď už nie je jazykom a rečou.

!

Hovoríte, že čítanie má byť chlebom každodenným, lebo kto číta, pozerá sa dopredu a zároveň sa díva späť. Vychádza veľké množstvo kníh, ale číta ich vlastne niekto? Upozornite českých čitateľov na nejaké slovenské tituly, ktoré sa vám javia ako zaujímavé.

?

S pokorou, ak dovolíte, nebudem nikoho na nič upozorňovať. Upozorním len na to, že čítať sa musí, ak nechceme prísť celkom do záhuby. Každá kniha je svojím spôsobom dobrá ako artefakt, ako informácia - aj keď nulová či záporná. Vždy je to však príležitosť sústrediť sa na vlastnú dušu a čítať ju, zastaviť sa a spomaliť, medíitovať v samote a tichu, dať tak príležitosť mozgu a jeho centrám, aby fungovali v širokých a hlbších vrstvách emocionálneho intelektu, kreatívnosti, obraznosti, pamäti, reči. Pre mozgové bunky je to ranná rozcvička a hygiena, prísun energie.

!

Čo si myslíte o tvrdení, že dnešný človek je vývojom sveta taký unavený, že nemôže premýšľať, a tak úlohou literatúry, divadla a filmu je hlavne ho baviť?

?

Lajdák je unavený vždy a rád podľahne reklamno-ideologickým tvrdeniam a kampani a dá si hypnoticky vsugerovať, že je stádom, ktoré možno manipulovať. Len ten, kto nepremýšľa, dá sa ľahko presvedčiť, že namiesto myslenia má oddychovať, rehotať sa a tlieskať ako opica. Zábava je jednou časťou umenia, ale sú aj iné, veľmi široké a rozvetvené. Uprednostňovať však len jednu zložku a ostatné znevažovať, podceňovať, zakazovať a podobne znamená opäť akúsi čudnú neslobodu, jednostrannosť a zjednodušovanie skutočnosti a tvorby.

!

Hovorí sa o vás ako o prozaikovi. Niektoré vaše texty sú však básňami i formálne, niektoré sú básne v próze. Všetkým vaším písaním znie hudba, tóny slov a rytmus reči. Ako veľmi sa cítite "pevcom slovenským"?

?

Moje texty by sa asi dobre nespievali. Usilujem sa len poctivo a konzekventne rozmýšľať a hľadať k tomu priliehavé slová. Rozlišovanie prózy a poézie zaváňa schematickým formalizmom. Prirodzená ľudská reč aj napísaný text vždy obsahuje prvky, zložky a vrstvy prózy, básne, eseje a podobne - a to všetko vzájomne organicky prepletené, zrastené a previazané vytvára normálnu kontinuitu a uzavretosť, kompozíciu, tvar ako atóm, bunka alebo galaxia.

!

Jún 2010

S Antonom Vydrom o paradoxoch a iných pravdách

 

I. K. Áno, pokorný vzdor - to je pravdivé a presné, lebo len taký vzdor je zmysluplný, inak ide len o detské trucovanie zakomplexovaných. Toto vidím u Bacha a trochu mi to súvisí so spojením "vášnivý pokoj".

?

A. V. Vášnivý pokoj, pokorný vzdor - jedna z tém na našom seminári o Shakespearovi mala názov: Oxymoron ako prostriedok myslenia. Nie je to teda "vyhrotená hlúposť" (grécke: oxys moros), ale paradox, ktorý neplatí v pravidlách klasickej logiky. Nemožno ho v nej vložiť do logického úsudku, a predsa je pravdivý.

!

Áno, lebo poézia je poznaním, presnejšie poznávaním, nie citovým výlevom, ako sa bludne domnievali umelci romantizmu i dnešní grafomani. Sama skutočnosť, dianie obsahuje imagináciu, oxymoron i paradox, ktorý si ako logický pojem privolávame na pomoc, aby sme ako-tak pochopili, vytušili to, čo sa deje. Paradox je naša pomôcka, nástroj, metóda myslenia. Oxys moros = konzekventnosť? Metafora, oxymoron a možno aj iné oné nie sú teda elegantnými básnickými ozdobami, nie sú cieľom, ale cestou.

?

Elegantné básnické ozdoby... nie sú cieľom, ale cestou - tak nejako to vnímam aj ja. Sú cestou nielen pre autora, ktorý si nimi pomáha. Rovnako sú cestou pre čitateľa. Pokušenie zastaviť sa len pri ich krásnom zovňajšku rozhoduje o tom, či sa čitateľ dostane za text, za obraz, za imaginatívnosť, alebo ostane pri povrchu slov. Ako napísala jedna naša študentka v diplomovej práci, je rozdiel dívať sa na idol (zrkadliaci) a na ikonu (odkazujúcu za seba). Povedal by som to aj tak, že dívať sa NA okennú tabuľu, nie je to isté, ako dívať sa CEZ okennú tabuľu. Toto cez robí z okennej tabule práve to, čo ste už spomenuli: nástroj, cestu... dodal by som: spôsob transcendencie.

!

Dnešná okenná tabuľa je v podstate zrkadlo, cez ktoré nič nevidíme, ale hľadíme na seba, na tú falošnú, klamnú ikonu. Antickí Gréci akoby sa ešte pozerali za a cez to zrkadlo, a tak titansky sa "nebáli pozerať bohom priamo do očí", ako hovorí môj priateľ. My sme už len ich veľanásobná kópia, rozmazaná, vyblednutá, nečitateľná. Vinohradníci vedia, čo je druhák - víno z vylisovaných bobuliek a strapcov, po druhý raz vyprešované treštoriny. Pojem oxymoron, ako sa uvádza v učebniciach literatúry a v slovníkoch, znamená čosi celkom iné, vlastne nesprávne a nepravdivé, než - archetyp, origo - oxys moros. Aj jazyk sa vtedy ešte pozeral bohom do očí, Bohu do očú, čo môže znamenať, že viac videl celok, vzťahy, súvislosti (ikona) ako časť (idol), tušil čiaru, nie úsečku a bod. Alebo: my si dnes, opäť ako falzifikát, pseudo, nazveme ikonou čosi v počítačovej technike. Oveľa bližší skutočnosti bude asi terminus východnej ortodoxnej cirkvi - ikona ako prísna nemennosť starej Večnosti, čo na prvý pohľad vyzerá ako nedostatok, obmedzenie slobody indivídua. Ale kto už dnes, opitý druhákom, rozlišuje slobodu od svojvôle a bezuzdnosti? Takže sa mi zdá dosť krutý a hrozný momentálny nápad: že totiž v antike nie sú počiatky našej civilizácie a kultúry, poznania a vedy, ale jej koniec, začiatok konca. Ikona bledne a stráca farby, akoby ju zabudol ktosi premaľovať, obnoviť farby. Ale možno sa mýlim a moja nádej je v tom, že nemám pravdu. Moja mylná nedokonalosť (nedokonavosť) spočíva a vyplýva okrem iného aj z toho, že neovládam grécky jazyk.

?

A. V. Azda by sa dalo ísť aj ďalej za Grékov, azda až do Egypta. Vtedy naozaj hľadeli za a cez okno, nebáli sa metafyziky tak, ako sa jej desili mnohí včerajší intelektuáli a ako ju mnohí tí dnešní ignorujú. Starý grécky mág slova, Herakleitos, im dodnes adresuje tvrdú výčitku: "Nie sú schopní načúvať, ani hovoriť", a dodal by ešte: "súc tu, sú neprítomní". Dokonca aj zrkadlo je dnes málo, keď iba odráža. V renesancii bolo speculum považované skôr za ostrý skalpel, za röntgenový pohľad dovnútra, dnuká. Anglické divadlo nielen odráža svet, ale sa doň zarezáva, ide mu pod kožu, hĺbi, vŕta. Metafyzika nie je len to, čo je uložené za fyzikou, mimo fyzického, ale práve naopak: to, čo je vnútri fyzického, v centre, čo je jeho princípom. Na to je potrebné načúvať dunivým hlasom (basom) z hlbiny, ako by povedal Paul Tillich. Ak toto nazveme koncom, potom tu ostaneme na štartovacej čiare neprítomnosti vo svete. Budeme tu, ale akoby sme tu neboli. Ostaneme zmietaní (zmätení) v diskontinuite, rozfúkaní v nesúvislých poryvoch vetra, povedané antickým jazykom: ostaneme zabudnutí, teda nepravdiví, teda mŕtvi.

!

I. K. Teda Večnosť ako intenzívna prítomnosť, a my sme dnes naozaj dosť málo a povrchne prítomní. Kozmos funguje, alebo aspoň naša myseľ poznáva analogicky, to znamená, že naša babka Grécko, mamka Rímska ríša nepočali samy od seba, ale majú veľa predkov, učiteľov, prarodičov, možno múdrejších. Korene sú hlboko v zemi a v čase. Čo ak antické Grécko s celou svojou vedou, technikou a umením je "len" zahmleným a rozbitým zrkadlom čohosi zabudnutého? Platónova informácia o Atlantíde vraj pochádza od Egypťanov. V informačných databázach (pamäti) pyramíd je uložené množstvo odkazov a dôkazov Večnosti, ktoré ešte nevieme celkom "prečítať", dešifrovať. Sú to "epištoly" vo veľmi hrubej kamennej obálke: keby bola menšia, list by sa nedoručil, bol by sa býval stratil a zničil po niekoľkých desaťročiach v priestore a čase. Je to istý technický spôsob riešenia nesmrteľnosti ako faktu, reality, nie povery a naivnej viery, mytológie a rozprávok pre turistov a deti. V podobnom zmysle by bolo treba čítať a počúvať aj grécku mytológiu, báje: fakty nie vecné, kódy nie hmotné, ale verbálne, metaforické, pojmové. Nie pre zrak a hmat, ale pre sluch ako hudba. Egypt - matéria, konkrétno, Grécko - abstrakcia, reč pojmov, matematika, duchovno. I tak še da, i tak. Rovnocennosť, udržanie rovnováhy. Šifry Večnosti sa šíria, vysielajú a zachovávajú v rôznych podobách. Gréci (i Hebreji) o tom hovoria a píšu, Egypťania to ukazujú názorne.

Napredujeme späť. Čo ak Daidalos a Ikaros neboli počiatkom lietania, ale jeho nepodarené echo, nepresný odraz a zrkadlenie. Mimochodom, aj prvé znaky a stopy hudobného nástroja organu zaznamenávame v Alexandrii. Gordické uzly si žiadajú úctu, rešpekt, počúvanie a videnie, nie spupný a egocentrický meč, ktorý ich zničí. Podobne je to s "najdokonalejším" politickým vynálezom demokracie, vlády ľudu ako iluzionistického kúzla a triku na zakrytie mocenských chúťok, scivilizovať, skultúrniť tyraniu vtedy i dnes. Demos ako alibi, nástroj, prostriedok, clona a ospravedlnenka krutovlády, diktatúry jednotlivca i skupín. Dať legitimitu diktátu Atén, Sparty, Ríma, Moskvy, Washingtonu...

Ale čo mi najviac prekáža na gréckej starej mame a predkoch vôbec, je absencia etiky a osobného svedomia: vraždy, zabíjanie, chamtivosť, krutosť, zrada, klamstvo, podlosť. Ale to sa - ako vždy - zrejme týka mocných a ich rovnako perverzných prisluhovačov. Popri nich a napriek nim trvá obnovovanie, estetika, harmónia, homogenita, kladná demiurgia. Aj to je posolstvo, možno podstatné evanjelium, dobrá zvesť od Večnosti. Každá deštrukcia a dekompozícia je aj varovaním, vysiela teda etický kód ako paradox: postaviť, rekonštruovať zbombardovanú katedrálu, vydržať, overiť, preveriť energiu úcty a vôle k Životu.

?!

Máj 2010

S Denisou Vojtényiovou pre Hospodárske noviny

 

Keď ste v roku 1977 - pár rokov po tom, ako ste boli prepustený z Matice slovenskej - prišli bývať do Pukanca, pôsobili ste ako dedinský organista a boli v úzkom kontakte s miestnym láskavým farárom. Po páde režimu prišiel nový kaplán, ktorý nemal čas na ľudí a chcel dať vyrúbať spred kostola stromy. Nezdá sa vám to paradoxné?
?

Je to paradox, ale aj ten sa dá vysvetliť. Keď sa na tento problém pozrieme generačne, zdá sa mi, akoby starší farári mali lepšiu výchovu a možno aj lepšie vzdelanie. Samozrejme, nie všetci. Navyše počas komunizmu ľudia nemohli veľmi vyskakovať. Potom je naozaj paradoxné, že ak je človek v postavení utláčaného, môže to pôsobiť na neho aj pozitívne. A keď sa ocitne v slobodnom prostredí, začne túžiť po takých veciach ako moc, peniaze atď. To však nie je len problém cirkvi. Mnohí z nich si možno povedali, že my sme sa nemohli vtedy realizovať, nikto nás nebral vážne, nikto nás nepočúval, a preto si to musíme vynahradiť. Rozhodne som sa proti vyrúbaniu stromov postavil. Nakoniec tie stromy mladý pán farár nespílil. A keď ma pred niekoľkými dňami prišiel navštíviť docent Mlynárik z Prahy, povedal mi: "Ako som si všimol, pán brat, stromy sú ešte na mieste." Je to, hm, môj jediný životný úspech. Stromy stále stoja a pán farár je preč.
!

Patríte k predstaviteľom slovenskej disidentskej literatúry, ktorá bola nútená aj mystifikovať. Dnes je sloboda a mystifikovať sa nemusí. Nechýba vám to?
?

Niekde som to už len tak zo zábavy formuloval, že nás eštebáci vlastne naučili písať, pretože sme museli používať rôzne kryptogramy, metafory a triky. My sme nepoznali to, čomu sa na Západe hovorilo postmoderna alebo magický realizmus. Napriek tomu sme sa k niečomu podobnému dostali, pretože sme nemohli ísť prvoplánovo, ale museli sme používať vnútorné súvislosti. Rovnako aj v korešpondencii, ktorú nám otvárali a čítali. Navyše napriek železnej opone sme mali rovnaký pocit zo života ako ostatní spisovatelia zo Západu. V konečnom dôsledku praktiky komunistov na nás pôsobili aj pozitívne. Samozrejme, ten strach, výsluchy, byť jednou nohou v base a tak ďalej nie je nič príjemné, ale pre literatúru to bolo obohacujúce. Aj keď nebola sloboda. Pretože sloboda nie je len to, že mi do stola nechodia eštebáci, ale aj to, čo cítim vnútri. A všetko, čo sme existenciálne zažili, sme vedeli lepšie napísať. Mnohí západní spisovatelia doteraz niektoré veci nechápu. Neslobodou sa totiž spisovateľ môže dostať k hlbšiemu existenciálnemu vnímaniu alebo pochopeniu sveta.
!

Takže bývalý režim a príchod do Pukanca vlastne podporil vašu spisovateľskú kariéru?
?

No, písal som už aj predtým. Dokonca som musel aj na chvíľu prestať, lebo som tu mal dosť roboty: staral som sa o včely, husi, ovce, záhradu, vinohrad, takže som nemal veľa času, ale rýchle som sa spamätal a niečo som si čarbal. Keby som bol režimový spisovateľ, bol by som menej slobodný. A vnútorná sloboda je podľa mňa najdôležitejšia. Rovnako je veľmi užitočné, keď človek nedostáva honoráre. Ale ani dnes nie je literatúra platená a spisovatelia musia robiť aj niečo iné. Nehovoriac o tom, že niektorí idú do reklamy, a to je podľa mňa koniec.
!

Možno je to údel spisovateľov, že nežijú v blahobyte. Väčšinou totiž platí, že trváce a kvalitné diela, či už literárne alebo výtvarné, musia byť vykúpené biedou, chorobou či smrťou.
?

Blahobyt možno nie je dobrý, ale normálna spoločnosť, v ktorej sa ohodnotí ľudská práca, áno.
!

Mnohí spisovatelia sa však nedožili ani uznania, vy áno. Po roku 1989 ste získali mnohé ocenenia, napríklad ste laureátom Ceny Dominika Tatarku.
?

Asi som sa teda narodil v šťastnom roku. To znamená, že keby som bol mladší, musel by som dnes niekde pracovať, a to by som už asi nezniesol. A keby som bol starší, už by som nežil. Ale skutočne, napríklad, keď sme prišli na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, zastihli sme tam najlepších profesorov a veľmi kvalitné prostredie, napriek tomu, že to bolo koncom 50. rokov. Boli tam vynikajúci pedagógovia: Stanislav, Tomčík, Mráz, Pišút, Pauliny, Blanár, Ondruš, Rúfus, Ján Števček, ktorí patrili k európskym kapacitám. Bolo nás málo, asi dvadsať, a oni si nás doslova pestovali. Keď sme odišli, k filozofickej fakulte bola pričlenená aj pedagogická fakulta a vznikla masová výrobňa absolventov.
!

V knihe Lístoky ste napísali, že verejnosť si žiada gýče, pretože chce počúvať len to, čo vie, čo jej lichotí a dodáva sebavedomie bez námahy rozšíriť si vedomie a obraz sveta. Nie je vám ľúto, že literatúra k módnym hitom nepatrí?
?

Tvorba, a nielen v literatúre, je individualizovaná, osobná a s masovosťou nemá nič spoločné. Masovosť je pre umenie i ľudský charakter ako mor alebo rakovina.
!

Takže nikdy ste nepodľahli vkusu čitateľov?
?

Nie, lebo ja ich nepoznám. Mám možno - ktovie - sto čitateľov a z nich poznám len desať. A je mi veľmi smiešne, keď niektorí starší spisovatelia dedkovia - ale počul som to povedať aj mladých - hovoria: Ja píšem pre svojho čitateľa. Po prvé to nie je možné, po druhé je to podlosť, pretože on musí písať podľa svojich schopností a zákonov literatúry, a nie sa prispôsobovať vôli čitateľa.
!

Veď práve, pretože verejnosť dnes podlieha predovšetkým kultu mladosti, krásy, úspechu a zisku a ľudia sa boja starnutia a chorôb. Prečo?
?

Dá sa to prirovnať k situácii, keď mám otroka a chcem, aby stále bol zdravý a vládal robiť. Ale to nejde, a keď nevládze, je odpísaný. Niekto je hlúpy celý život, zostarne a je ešte hlúpejší, niekto je rozumný a je rozumný, aj keď je starší a správa sa dôstojne a slušne. A nerobí zo seba mladého len preto, že je to "v trende". Keď je človek starý, je normálne, že nie je celkom zdravý. Ľudia sa jednoducho boja pozrieť pravde do očí.

!

Apríl 2010

Tentoraz som rozhovor organizoval ja a kontroval mi Andrej Chudoba

 

I. K. Kdesi som čítal dosť záhadnú vetu, že vraj predkovia sú naša nádej, ktorá umiera posledná. Žijeme z väčšej časti v ich svete, nie len v tom, ktorý sme sami utvorili. Zrejme ide rovnako o dávnych prapredkov krvných, genetických a genealogických, ktorí sa v nás regenerujú a v metamorfózach či transformáciách žijú neprestajne, a to rovnocenne ich ženská "praslicová" línia ako aj tá "po meči". Moji niekoľkostároční predkovia Cibulkovci celkom logicky musia nejako súvisieť so starým pukanským rodom Bahnovcov, z ktorých pochádzala tvoja Katarína, preto ma to zaujíma a neraz o týchto veciach premýšľam. Nie je to záľuba a pustá zvedavosť, ale predovšetkým poznanie seba samého.

?

A. CH. Presvedčivo zneje tvoja úvaha o tom, že z väčšej časti žijeme vo svete našich predkov, že regenerujeme a metamorfujeme v ich časopriestore, čerpáme tvorivé podnety z ich duchovných a mravných prameňov. Skrátka, že žijeme z dedičného a zdedeného. Poznanie predkov a prapredkov ako poznanie seba samého sa stalo manifestom tvojej doterajšej tvorby, leitmotívom tvojich formálne i obsahovo vybrúsených esejí, reflexií a úvah. Napokon, genealogická previazanosť stáročných Cibulkovcov a o niečo mladších Bahnovcov (prapredkov mojej nebohej manželky Kataríny) je podľa pukanských kroník dokázateľná. Pritom sa priznám, že tvoje sebapoznávanie a sebaskúmanie skrze rodové histórie je nákazlivé a je aj pre mňa výzvou na užitočné nasledovanie.

!

Predkov však nemáme len fyzických v tele, ale aj v duchu - aj tí nás formujú a určujú, definujú, hoci vzdialení v priestore i čase. Myslím tým spisovateľov, mysliteľov, umelcov širokého spektra. Predpokladám, že aj takýchto máme veľa spoločných. Umožňujú ľudskú komunikáciu. Ak by sme ich nechali zomrieť vo svojej pamäti, ako sa to dnes a neraz deje, zanikla by naša ľudskosť, kultúra a civilizácia, teda naša európska i národná budúcnosť a nádej, ktorá má teda aj v tomto zmysle umierať na koniec ako záver.

?

Je vari nespochybniteľné, že naši predkovia nás formujú, určujú a definujú vo svojom priestoročase. Pre nás, potomkov s literárno-tvorivými ambíciami, sú to, pravdaže, a predovšetkým, spisovatelia, myslitelia a umelci širokého domáceho i zahraničného diapazónu európskeho i svetového formátu. Títo a takíto kultivujú našu kultúru, naše tvorivé snahy a úsilia. Vedieme s nimi stály dialóg v rámci našich spoločných humanistických tradícií. A v prerušení, ignorovaní, či priam v zániku tohto dialógu vidím aj ja veľké nebezpečenstvo pre našu ľudskosť, kultúru a civilizáciu, ako sa ona po viac ako dve tisícročia rozvíjala v našom stredoeurópskom a celoeurópskom priestore. Úfanie, že napriek dnešnej masívnej devastácii a barbarizácii kultúry európska anticko-kresťanská civilizácia nakoniec predsa len prežije, musí byť našou súčasnou veľkou nádejou. Pre nastupujúce generácie kultúrnych a kultivovaných Európanov by to mala byť hamletovská otázka života a smrti. Inak naša súčasná nádej bude márna a historicky naozaj posledná

!

Dôvera v bytie súvisí azda aj s tvojím spisovateľským presvedčením, že Slovo má aj etickú, estetickú i poznávaciu hodnotu, čo mi pripomína dávnych protestantských "písmakov", ale aj povestné Lutherovo Tu stojím, inak nemôžem, v tomto čase, keď kšeftári a politici likvidujú váhu slova, jazyka a reči, a spoločnosť dehonestuje kultúru vôbec ako príťaž, zbytočnosť a prežitok. Akoby mal ktosi záujem vygumovať, zmazať nám pamäť, aby sa dalo ľahšie manipulovať. Umeniu prisudzujú iba poklesnutú zábavnú a zabávačskú funkciu. Cítim sa v tomto zmysle dosť bezmocný a bezradný. Poraď mi, keď som ťa už nazval "optimistom". Možno by jednou z viacerých ciest mohol byť produktívny a aktualizovaný návrat k svetovej unikátnosti slovenského protestantizmu v zmysle mravnom a intelektuálnom, k jeho slobodnému individuálnemu vedomiu a svedomiu. Čosi také, o čo sa usiluje aj nie dosť doceňovaný časopis Tvorba. Keď sa však pozriem na svoju rodnú cirkev dnes, začínam byť "pesimistom". Čo ostáva, je už len milosť Božia a zdravý, "farboslepý" ľudský rozum.

?

Aktuálne spomínaš protestantských "písmakov". Zdá sa, že takíto sa nájdu aj v našej hudobovskej minulosti. Preto som, nie celkom bez príčiny, presvedčený, že hrubá kniha pod pazuchou jazdca v rodovom erbe je Kralická Biblia - alfa i omega etablujúceho sa luteranizmu. Pritom je pozoruhodné, že pri archeologickom odkryve podzemia rímskokatolíckeho chrámu v Badíne sa našli náhrobné tabule historicky prvých známych evanjelických Hudobovcov. Čas vynáša na povrch prekvapujúce a zaujímavé svedectvá. Ale vráťme sa k tvojmu lutherskému: Tu stojím, inak nemôžem. Prízvukuješ to vskutku v čase, "keď kšeftári a politici likvidujú váhu slova, jazyka a reči, a spoločnosť dehonestuje kultúru vôbec ako príťaž, zbytočnosť a prežitok". Veru, veru, ktosi má prvoradý záujem vygumovať našu pamäť a vyrobiť z nás povestných mankurtov alebo nemysliacich plechových robotov, akých neraz vidíme v stupídne primitívnych sci-fi filmoch. A tieto a takéto príšerné manipulácie s naším vedomím a svedomím vyvolávajú aj vo mne zmätok, bezmocnosť a bezradnosť. A tu je každá zodpovedná rada drahá. Pri tejto pálčivej otázke veruže zlyháva aj môj, tebou našepkávaný, optimizmus. Ty sám hľadáš východisko, ono zelené svetielko na konci stále temnejšieho tunela. Mal by a mohol by to byť návrat k mravným a intelektuálnym základom tradičného slovenského protestantizmu. Bude to však veľmi kľukatý a komplikovaný návrat a ťažký zápas budúcich generácií s falošným božstvom globálneho konzumizmu a deštruktívneho superliberalizmu. Ťažko tu nebyť pesimistom a ešte ťažšie byť optimistom. Ale ako sme konštatovali na začiatku - nádej umiera posledná.

!

Áno, lebo kým žije, je nesmrteľná, mohol by som parafrázovať svoj žartík, že kým človek žije, je nesmrteľný, teda nie je ešte mŕtvy klinicky a telesne. Ide len o logickú slovnú hru, čosi ako sofizmus alebo tautológiu, ktoré však rovnako môžu osvetliť kúsok poznania. Logika nám povie aj to, že nádej musí zomrieť súčasne s človekom, nie až po ňom ako posledná, dokonca ľudskosť môže jestvovať aj bez nádeje. Človek je viac než nádej, dúfajme, lebo ak sú ňou naši predkovia, a nie neznámi a neurčití, neistí budúci prapotomkovia, vôbec nemám na mysli biológiu, ale mravné hodnoty našej kultúry a civilizácie, dané v dávnych i nedávnych hlbinách nášho jestvovania: to sú naši rodičia a ak ich opustíme, zahynieme, zmizneme z povrchu zeme všetci ako druh homo sapiens. Že by nádej bola predposledná? A poslední zomrú naši predkovia? Čo ak my, hluché siroty, už iba živoríme? Sami seba sme osirotili, ak prekračujeme medze stanovené pred tisícročiami.

?!

Marec 2010

Zvedavé otázky mi kládla Tina Čorná

 

Boja sa ľudia vznešenosti?

?

Možno sa naozaj boja. Byť vznešeným je ťažšie ako robiť zo seba šimpanza. Vyžaduje to námahu, lebo kultúra - to je tiež týranie človeka. Aj celá civilizácia je vlastne námaha. Vyžaduje obrovské množstvo energie. Keď sa má človek slušne správať medzi ľuďmi, nehovoriť škaredo a byť zdvorilý, musí vynaložiť úsilie, aby sa ovládol. A dnes vám každý povie: ja som prirodzený, ja sa nebudem siliť, aby som bol slušný človek - to je pretvárka! Tak som taký, aký som - ako Mojsejovci.

!

Pozreli ste si ich?

?

Áno - zo študijných dôvodov. Chcem vedieť, kam až klesá tento svet.

!

Zistili ste to?

?

Bol som zdesený - ale nie z nich osobne. Oni sú len odrazom situácie, do ktorej sme sa dopracovali. Sú produktom televízie, ktorá na tom zarába. Nechcem sa osobne dotknúť Braňa, však ja ho ani nepoznám, možno je normálny, ale ako sa na to môžu ľudia pozerať? To je taká záhada! Na druhej strane, čo majú pozerať, keď sa im neponúkne niečo normálne a vážne? Možno by to chceli. Väčšina Slovákov, ktorá je v podstate slušná, je diskriminovaná menšinou hrubosti.

!

V inej - lepšej nálade ste raz napísali, že ak by človek chcel, mohol by byť sám ako hudba.

?

Hovoria to niektorí filozofi a Milan Hamada dodáva, že človek môže byť ako hudba iba chvíľu - keď ho tá hudba omámi, vtedy je dobrý. Je to len výnimka, ktorá je proti podstate človeka. Asi má pravdu, ale to neznamená, že sa o to máme prestať usilovať. Veď čo trvá chvíľu, môže trvať aj dlhšie, a čo sa stane raz, môže sa stať aj stokrát. To, že je vôbec takáto chvíľa ušľachtilosti, vznešenosti a čistoty možná, je opakujúci sa zázrak.

!

V knihe Matka všetkých slov v haiku Možnosti píšete: Okná hotové - okolo nich postaviť len múry domu. Táto kniha vznikla bez hnevu?

?

Áno, ale hnev ma prepadne naozaj len raz za čas. Aj o Ludvíkovi Vaculíkovi hovoria, že je to hundravý starec, čo všetko ofrfle. Ale veď pre takéto brblanie tu sú objektívne kritériá, ktoré sme nevymysleli my. Čo to dnes znamená, ak sa niekomu páči, keď sa vraždí, a inému nie? Stala sa z toho otázka osobného vkusu? Každý teraz bude merať len podľa seba? A prečo by som nemal považovať za správne robiť aj veci, ktoré mi vôbec nevyhovujú?

!

Ale individualizmus priniesla práve západná civilizácia, ku ktorej sa hlásime.

?

Veď protestantizmus je na ňom postavený. Raz som v krčme zažartoval, že to je dobré náboženstvo, lebo luteránovi stačí, ak je jeden, ale katolíkov musí byť veľa - potrebujú masu. Je to zjednodušené, ale ja individualizmus nechápem ako egocentrizmus, že som stredobodom pozornosti alebo niečo určujem za všetkých. Jeho podstatou je, že človek stojí sám voči Hospodinovi, zodpovedá za svoje činy a za nič sa neskrýva. Ide o osobné svedomie a vedomie. Toto je môj individualizmus.

!

Do akej miery zasiahla dnešná "ideológia apatie" umenie?

?

Dnes platná ideológia je vlastne materialistická ideológia konzumu. Nehlásajú ju povinné učebnice marxizmu, a napriek tomu prešla ľuďom do krvného obehu. Ten, kto ju vytvára, je asi zdrojom nejakej tajomnej mafie alebo - ako hovorili obrazne naši otcovia - satan. Nevieme, čo to je, ale ako metafora alebo pomocný termín obstojí. Slovom, satan víťazí v podobe toho, aký svetonázor a hodnoty produkujú médiá. Ak komerčná televízia ponúka takých "mojsejovcov", legitimizuje tým skrytú ideológiu, ktorá nie je presne sformulovaná, je utajená, tvári sa akoby o nič nešlo, ale jasne vyjadruje konkrétny postoj. Aj to sú satanove preoblečenia.

!

Spomenula som si na váš skvelý postreh, že pred každou bodkou môže vzniknúť veta, ktorá pripomína myšlienku. Nie sú už slovenské knihy len "spomienkami na myšlienky"?

?

Nedávno som telefonoval s Rudom Chmelom, s ktorým sme asi hodinu rozoberali problém okolo prvoplánového chápania, čítania a vlastne aj písania. Vravel, že mi pošle svoju novú knihu o Štúrovi, na čo som ho potešil, aby si nerobil problémy z toho, že okrem mňa to aj tak nikto nebude čítať. Odpovedal - áno, aj tak tomu nikto nerozumie. Načo som to celé zostavil a napísal? Tak načo to robíme? Takže sme nevyriešili načo, ale dohodli sme sa, že to aj tak budeme robiť.

!

Február 2010

Oleg Pastier pri rozhovoroch skôr provokuje ako sa pýta

 

Na úvod pár nevyhnutných otázok: Chce sa ti ešte zhovárať? Neotravujú ťa už otázky, ktoré sú ti kladené, ktoré si nekladieš sám? A vôbec: aký je tvoj vzťah k otázkam?

?

Celá ľudská existencia je jednou veľkou otázkou, na ktorú ešte stále nevieme odpoveď aj preto, lebo každá odpoveď generuje ďalšie otázky. Je však možné, že odpoveď ani nejestvuje a je len hľadanie nových a presnejších spytovaní seba a iných ako vo filmoch Ingmara Bergmana. Spytovanie svedomia, sebaspytovanie. Čo nám teda v zúfalstve ostáva, sú len otázky. Smrť sa už nikoho na nič nepýta. Nedebatuje. Nebeseduje. Ale poznám aj veľa ľudí, ktorí sa nikoho nepýtajú, lebo všetko vedia a bez prestania kvákajú tak, že nepočujú ani seba. Sú to najmä produkty aktuálnej spoločnosti na rozdiel od skutočných tvorcov umenia. A teda keď smrť mlčky koná, umenie nedá pokoja a ako malé decko otravuje otázkami: načo? ako? prečo? Aj keby odpoveď mala znieť "pre staré vreco", nikdy sa nesmieme vzdať otáznika. Lebo pýtať sa znamená aj počúvať, čo je rovnako dôležité. Je to akt demiurgický. Kedysi sa aj filológii či jazykovede vravelo jazykospyt, bol dejespyt aj prírodospyt.

!

Začal som nevyhnutnými otázkami. Teraz to skúsim inak: odcitujem časť z jednej tvojej eseje, ktorá ma (ale nielen ona) inšpirovala k tomuto rozhovoru. Napísal si: "Spisovateľ nespí: neprestajne očisťuje, obrodzuje ošúchané slovo, hlodá a podomieľa zvápenatenú frázu - produkt inštitúcie a nemyslenia." Takto si uvažoval presne pred štyridsiatimi rokmi... Časovo sme sa posunuli (alebo cúvli?) kamsi niekam. A nielen časovo... Teraz otázka: Očisťuje, obrodzuje, hlodá a podomieľa dnes spisovateľ pomocou svojich slov stále novšie a odolnejšie zvápenatené frázy nemyslenia? Má to ešte vôbec zmysel? Nie je to márnosť nad márnosť? A potrebuje spisovateľov súčasník, čeliaci najtvrdšej realite inštitucionalizovaného nemyslenia, spisovateľovo čisté, obrodené, neošúchané slovo?

?

Tvoj citát z mojej "starej" eseje mi takmer vyrazil dych, takže nemám k sebe čo dodať. Mohol by som byť pyšný zo svojho "vizionárstva". Zároveň to potvrdzuje smutný fakt, že to, čo píšeme a hovoríme a konáme je zbytočné a márne, nezmyselné, nikto to nepočúva. Možno absurdný zmysel toho všetkého je v tom, že trváme a nevzdávame sa, že to neprestávame robiť, aj keď nás vysmejú. Takto konám, inak nemôžem, nie napriek tomu, že je to absurdné, ale práve preto. Vlastne to nie je celkom a len môj problém, ale problém etiky a estetiky od čias vzniku ľudskej kultúry a civilizácie. Možno niečo podobné mal na mysli Zbigniew Herbert o zaťatom opakovaní nevyhnutných slov, keď napísal: Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš, opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí šli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku.

!

Január 2010

HAIKU PF 2010

Roky akoby

pred niekým utekali

čoho sa boja?

 

Od narodenia pochovaný vo vlastnom tele nechladnem.

Ak v našej mysli nedýchajú tí dávni, dávno sme mŕtvi.

Drevené prsty z guľatých modrých očí vyplačú silu.

To budú časy, keď budem sladký koláč, myslí si žitko.

Stĺp blk vlk chlp tĺk hrk krb mrk vrk krv krk štrk štrnk brnk do tŕňa.

Veža z kvádrov slov, z papiera zlepený val strážim. Či straším?

V sypkosti piesku vlastnými slzami smäd budeme krotiť.

Stratiť sa v texte. Iná sloboda nie je, len v okovách slov.

*

Hladina žmurká a jazero sa myká v krčahu vínka.

Čože sa deje pod klamlivou hladinou tej zreteľnosti?

Rozrastajú sa priškrtené slabiky až do významov.

Vzduch má zastávku. Parný stroj rýchlovlaku na nekonečnej.

Slnko je nízko. Svitá alebo hasne? Kto to má vedieť!

Nechce sa zmieriť s pokušením šikmosti. Beznádejné je.

Ale kto môže za to, že nikdy nikto za nič nemôže?

Vystreté dlane mávajú na rozlúčku. Aj jeseň je sen.

*

Slzavý kryštál až na jar začne plakať. Je to veľký bôľ?

Klesanie tónov, záhadná niečia skladba, súzvuky snehu.

To boli časy, keď som bol mladým žitkom, spomína koláč.

Filozof vraví, že matka slov je voda nazvaná tap tap.

V chudom pohári dni si ma s chuťou pijú. Spenené vlasy.

Tešivá tíš. Vzdor, studenosť, ťarcha. Neha. Dnes zostáva des.

Smútočné vlasy akoby mali radosť, zbeleli jasom.

Zima pokojne čaká, kým neprídeme. Nenáhlime sa.

*

Viem, že to všetko nemá nijaký zmysel. Len verím. že má.

Náš zajtrajšok nech je otvorenou knihou dobre zakrytý.

 

December 09

Ak vieme, že človekov vnútorný problém je predovšetkým existenciálny, že vždy a od začiatku života a sveta bez ohľadu na režim žije a tvorí na krajnej strane a hrane bytia či v medznej situácii a oveľa viac než tupohlavá politika a orientácia v nej ho gniavi jediná, jedinečná vec: láska a smrť, potom nijaké totality ani víťazné novembre a listopády nehrajú až takú veľkú úlohu, ako by sa zdalo na prvý pohľad.         

*

Keď bude obnovená sloboda, hovorili sme si vtedy, jej žiara osvieti všetky cesty do budúcnosti. Predstavovali sme si "utopickú" slobodnú, spravodlivú krajinu, kde žijú slušní a kultúrni občania, čo nekradnú a neklamú, čo sa zhovárajú veselo a družne a slobodne, lebo majú čisté svedomie. Nemusia byť prepychovo bohatí, ale sa smejú a čítajú knihy a chodia do divadla. Lenže sa ukázalo, že túto utópiu nikto nechce.

*

"Slobodnému" občanovi ostáva už len urna. Najmä tá volebná, kde si môže demokraticky bohato a voľne vyberať z Ničoho. Tá urna, v ktorej bude občanov popol, už nie je taká istá. Ak sa totiž "strategickému investorovi" alebo tajomnému developerovi zachce postaviť na mieste cintorína golfové ihrisko alebo skládku tuhého komunálneho odpadu (po slovensky smetisko), nepomôžu mu petície, súdy, referendá, demonštrácie, ba ani svätená voda.

*

Všetko sa môže stať. Aj to, že kultúra a etika prestanú byť neznámymi či príliš cudzími slovami. Len sa nikdy nesmieme vzdať utópie, ktorá sa zjednodušujúco považuje za predstavu bláznivých filozofov. Ak si toto alibisticky myslíme, vopred sa vzdávame utópie namiesto toho, aby sme zodvihli zadky a konali ju, nie dakedy v krajšej a priaznivejšej budúcnosti, ale dnes a teraz.

 

November 09

Ak človek zablúdi vo vlastnej knižnici, nie je to taká hanba, ako keď sa stratí v našom hlavnom meste. Všade neznáme cudzojazyčné názvy, namiesto tichých vinárničiek, dávno známych viech a kaviarní banky či akési gýčovo vyčačkané a hlučné paródie na socialistické závody verejného stravovania. Ako sirota Maruška zblúdená v tmavom lese bilbordov  kričím: Dobrí ľudkovia, kade sa ide na Slovensko? Developeri neodpovedajú.

*

Dobrí ľudia sa poskrývali do knižnice, sú múdri a tichí. Hovoria: Mysli si, že si pieseň, ktorú nik nezaspieva - a spievaj si ju sám. To je citát z básne Jána Juračku, baníka z Handlovej. Takýto spev je nepredajný - ani za cenu najvyššiu. Zmlčanievanie. Keď zostrelený vták letí, ale už nedýcha, čas, keď sa ešte nemlčí, ale sa už k tomu blíži, nazýva priateľ-básnik zmlčanievaním. Juračka bol citlivý a vzdelaný mladý človek, zberateľ kníh, korešpondencie a autogramov osobností. Po viacerých úrazoch v bani a operáciách zomrel v novembri 1986.

*

Rád by som sa dnes poprechádzal s Dominikom po tejto rozpredanej či rozkradnutej krajine, kde už občanovi nepatrí ani vlastný hrob. Územie obsadené a okupované developermi. Namiesto vytúženej a vysnívanej slobody nová materialistická totalita mamony. Totalita, ktorá paradoxne zakazuje všetko tým, že všetko dovoľuje. Kdeže sa podela krásna Tatarkova utópia o obci božej? Namiesto toho, aby sme verili, že utópie sú možné a môžu sa stať realitou, veľmi skoro po Novembri 89 sme opäť naleteli démonovi súhlasu, že utópie sú fantazmagóriami bláznivých filozofov a opitých básnikov. Namiesto obce božej svorka vlkov, ktorá nepozná utópiu, len deštrukciu, dravosť a korisť.

 

Október 09

Kdesi som už napísal, že sloboda je tam, kde sa múdri neboja žiť. Tento bonmot je síce elegantný, ale nie celkom presný. Veď tu sa už bojí takmer každý každého.

*

Ale čoho sa mám báť? Veď po uliciach našich miest len pokojne pochodujú mladé neoperené a pobožné neviniatka so zástavami a transparentmi za slobodu, ľudské práva, demokraciu... Vraj Za národ! Za Boha! Je to veľmi ušľachtilé a slobodné, iba niektorí somári ako ja cítia v starých kostiach strach z nacizmu, rasizmu a fašizmu namiesto toho, aby plesali z faktu, že si môžu voľne zaskočiť do Viedne na kávu.

*

Môj strach je oveľa väčší než moja múdrosť. Z dôvodov necenzúry a slobody slova a tlače sa bojím zapnúť si rádio či televíziu, otvoriť noviny. Informácia z médií a internetu väčšinou nie je vedomosť, poznanie, skúsenosť, ale len povrchný, tendenčný, selektovaný a manipulovaný klip, ktorý nazvať pravdou možno len v nadrogovanom stave. Kritériom nie je objektívna realita, ale "sledovanosť", teda politicky pragmatické a závislé preferovanie ošklivosti, hnusu, perverzity, zločinu a krvi, katastrofy, choroby. Aby sa ľudia báli, treba ich denne strašiť. Mocipáni a kšeftári potrebujú náš strach.

*

Literárne soirée s Marianom Vargom sa uskutočnilo 09. 09. 09 v bratislavskom klube A4 - nultý priestor pri príležitosti mojej novej knihy besedníc s názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať. Kladný kultúrny čin spôsobili vydavateľ Kali Kertész Bagala, spisovateľ a divadelník Laco Kerata, literárny vedec Vladimír Petrík a ďalších sto ľudí, ktorí vedia, že stretávanie s literatúrou je najlepšou ochranou pred démonmi.

 

September 09

Niekto sa bojí byť slobodný, iný je slobodný, až má z toho strach, ale inak nemôže. Zdá sa mi - a azda by sa na to našli aj dôkazy - že som bol slobodný aj v čase najhlbšej totality a takzvanej normalizácie, pretože sme takí chceli byť. Dnes zasa vidíme, že nevoľnícku, poddanskú či lokajskú dušu nemožno oslobodiť veľkým Novembrom rovnako ako veľkým Októbrom, víťazným Februárom, prvým Januárom, skrátka nijakým mesiacom či mesiášom. Slobodu si každodenne udeľuje každý sám z úcty k sebe samému, z úcty k človeku a jeho dôstojnosti. Aj za cenu bolesti a strachu a pochybností. Treba riskovať aj úrazy a pády, totiž prestať veriť tým, čo veria a učia, že Cervantesov román o rytierovi a jeho sluhovi je žartovná groteska.

*

Deštrukcia kultúry veľmi dobre funguje. Je to možno vynález minulého storočia a nie len špecificky slovenský: nám sa dnes opäť len veľmi dobre hodí do kšeftu. Autori projektu nevedia, čo činia, ale vedia prečo - do istej miery ich chápem. Ale nechápem veľkú časť slovenských spisovateľov, ktorí dnešnú estetiku a poetiku hnusu, ošklivosti považujú za tú jedinú a správnu literatúru. Modelová diktatúra nevkusu.

*

Šokujúce je to, že sa ignorujú dejiny, ale rovnako aj vedecké poznanie, filozofia, etika. To je problém globálny, ale v našich končinách natoľko výrazný, až sa zdá, že Slováci nemajú dejiny, ani len dejiny literatúry - že naša jediná tradícia a kontinuita spočíva v diskontinuite a interrupcii. Okrem iného budú príčiny aj v tom, že začíname vždy znova, akoby príchodom každej vlády, režimu, zmeny politiky a príchodom nového mesiáša nastal rok nula a začína sa nový letopočet, pred ktorým tu nerástla ani len žihľava, a ak náhodou aj kde tu rástla, ako slovenskí disidenti, nestála za veľa. Veď už ani nevieme a nechceme vedieť fakty spred desiatich-dvadsiatich rokov. Je to uhýbanie pred zodpovednosťou za život vlastný i život spoločenstva.

*

Usvedčiť a pristihnúť nás môže práve to, čo zaháňame na okraj, do podzemia a ostnatej rezervácie - teda písmo, znak, obraz, stopa, tí spolupracovníci pamäti; lebo veď to, čo neposlušne protirečí zmaru a stále sa s ním háda, je práve ona, pamäť, inými slovami literatúra, umenie, kultúra. Umenie nie je vecou iba akejsi estetiky. Je neoddeliteľné od poznania, jeho genéza i recepcia závisí od úrovne vedomia a myslenia.

 

August 09

Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení. Ľudský duch sa môže napriek fyzikálnym zákonom voľne pohybovať v priestoročase. Robí to pomocou pamäti, toho zázraku galaxie. Intelekt sa môže, ba musí stretávať a rozprávať aj s mŕtvymi.

*

Istý druh pamäti má aj strom, vták, stroj, počítač, ba aj magnetofón alebo röntgenová snímka. Legendárny ruský džezmen Oleg Lundstrem spomína, že počas Stalinovej éry, keď džez, dixieland, americká černošská hudba bola zakázaná, nahrávali si skladby z rádia na použité celuloidové obrázky z röntgenu pľúc. Hovorili tomu nahrávať na rebrá, pretože pri reprodukcii sa naozaj krútili, spievali a hrali kosti hrudníka. Ale najlepším a najspoľahlivejším tvorcom a médiom životodarnej pamäti, dotýkajúcej sa takmer nesmrteľnosti, je umenie, predovšetkým písmo, literatúra.

*

Keby som bol básnik, poviem, že organ je bohatý les čo do stavby, ale je aj vánok, vietor v tom živom lese. Organ, ktorý som mal náhodou k dispozícii, je približne môj vrstovník vekom, takže si tykáme, a ked' sa navzájom niekedy nezhodneme, potľapkám ho po hracej skrini, reku prepáč, starký - a možno tým myslím aj svojho deda, otca a strýka, možno tým myslím všetkých veľkých i menších majstrov - prepáčte mi!

*

Na tomto nástroji značky Rieger koncertovala pri príležitosti 13. ročníka Pukanských remeselníckych trhov v evanjelickom kostole v Pukanci 4. júla tohto roku Anna Predmerská Zúriková. Na úvod zaznel Johann Pachelbel, potom a predovšetkým náš veľký Bach, mohutný záver dá Max Reger. Ak je hracia skriňa ukrytá na chóre, každý organista pripomína anjela: nevidno ho, akoby nebol, no energia nasýti celý priestor, naplní ho a ovláda dobrom. Keď potom neviditeľný a tajomný pôvodca tej sily zíde po schodoch z chóru v podobe príjemnej a usmiatej dámy, je to nádhera, je to zjavenie. Mladý Róm jej na námestí pobozká ruku a autor tohto textu píše venovanie do svojej knihy Haiku pre Annu:

Malíčkom spustíš

víchricu, vánok, hromy,

utíšiš hory.

 

Júl 09

Nemyslím si, že naša doba je priveľmi a nejako zvlášť výnimočne dynamická a tektonická. To tu už veľa ráz bolo: vždy nejaký historický jedinečný prelom a neopakovateľný medzník: vzrušenie sa koná najmä v novinách, taký šuchot. Pozriem sa z okna na dedinu, kde bývam, a nič sa, hľa, nedeje: stromy rastú a opadávajú ako vlani a pred sto rokmi, obyčajní ľudia vykonávajú svoje prosté, mnohoročné, mnohoznačné, stáročné stereotypy: tie stereotypy sú vlastne archetypy, mytologické pratypy, hlboko siahajúce do ľudskej histórie a kolektívnej pamäti.

*

Stačí len počúvať, hovorí rádio. Inými slovami držať hubu a krok ako na vojenčine. Stačí len čumieť, hovorí televízia. Pasívne, bez výberu a voľby, bez kritickej reflexie, apaticky. Som taký, aký si ty, hovorí časopis. Nie som múdrejší a lepší, som primitívny barbar ako poslucháč a čitateľ. Mediálni experti, psychológovia a manipulátori verejnej mienky sú na vedeckom základe prieskumov sledovanosti presvedčení, že ich klienti sú idioti.

*

Spomenutí "experti" veria, že dobrá, pozitívna správa je len tá, čo zaujme, pôsobí akčne, chaoticky, brutálne dramaticky, šokujúco, a najmä zábavne. Zlá správa je všetko, čo je nudné, vážne a suché, odborné a profesionálne, teda pravdivé, krásne, etické. Také sú "zákony" sledovanosti, úspechu, zisku a komercie: informácie o vraždách, chorobách, haváriách, pornografii, perverzitách. Dobro a krása, intelekt a etika sú veľmi zlé správy. Podobnej chorobe podlieha aj veľká časť našej literatúry, možno umenia vôbec.

*

Veľmi obľúbená je hra podľa obligátneho národného folklórneho scenára: súťaž v hádzaní hrachu pod nohy. Byrokracia, závisť, podrazy, intrigy, ľahostajnosť, nedostatok odvahy, karierizmus, amaterizmus. Presne ako na počiatku, tak i teraz a vždycky až na veky vekov amen. Kráčame, ale nenapredujeme. Pri tom kráčaní sa neraz akoby omylom zjaví nejaký zázrak, ktorý sa naveky pominie a stratí, ak ho nebudeme oživovať a necháme na večnom pokoji.

*

Dobro sa musí resuscitovať. Aj mŕtvych treba kriesiť. Nesmieme im dať pokoj, treba ich stále burcovať, inak prestanú byť s nami a zomrú naozaj. Začne sa šíriť prázdno a ničota a zmar. A tak nedávam pokoj ani otcu ani vlastnej materi, stále sa ich na niečo pýtam, keď si neviem rady. Odpovedajú mi, aj keď to nie je isté a zrozumiteľné.

 

Jún 09

Tým keltským nosom na bronzovej plakete, čo mám na stole ako ťažidlo na spisy; je vo vesmíre sám, takmer opustený v priestoročase, sťaby osirel. Duša mu mrzne v tesknote a svet je hluchoslepý. Ak chceme čosi tajomné a neznáme dôvernejšie pochopiť, do ciev a tepien sa mu vmyslieť dotieravo, prirovnáme si to k ako-tak poznanému. Každá bytosť, všetko, čo jestvuje a sa deje, je neopakovateľné, no napriek tomu a zároveň aj porovnateľné: kozmos sa totiž ničím nedá deliť.

*

Kto je teda Štefánik? - jasný a temný v šerosvite; mystérium. Je to Aľoša Karamazov? Je to Cyrano de Bergerac. Je to princ Hamlet. Je to Odyseus. Je to Don Quijote? Sumerský Gilgameš? Daniel prorok dávnoveký. Je to predovšetkým on sám. Európan z našich biednych kopaníc. Uzlík seizmických nervov, chorý a utýraný. Básnik. Kúzelník. Vojak. Brat. Vedec. Milenec. Politik. Syn. Meditácia a kontemplácia (ne)uveriteľne spojená s činom po hranice možného. Komputer a extáza, aritmetika a plač, slovo a skutok, saténová neha madony a piety; tvrdosť protestantského kremičitanu. Vľúdny a veľmi ľahko neznesiteľný. Ideál a prax. Nietzscheho vôľa. Úsmev, žart, a smútok bez brehov; ľútosť nad životom, pretože zaľúbenosť doň; úzkosť existencie, vrchol a dno, bezodná priepasť a hrot Mont Blancu biely ako hrot plameňa.

*

Čím horel? Aké krstné meno a priezvisko má ideál, ktorý ho potískal a ktorý on vliekol? Aký osteň ho bez milosti pobádal? Ostrohy, čo ho dobodali k smrti. Pravda a krása sú tie ostrohy. Z pohodlia, imania a privátneho šťastia na ne dôsledne preniesol ťažisko až po zmysel života.

*

Kto je to? Odrazu čosi tuším, zrazu ma niečo (jeho srdce znepokojené?) ožiarilo, keď som si bol včera zahrať na organe chvíľu, naraz viem: jeho život je Fúga d mol! Akoby (akoby?) ho napísal, ako keby ho geniálne skomponoval a naprogramoval Johann Sebastian Bach. Melodický jarček žblnkajúci, čo významom hustne do crescenda po záver otrasný, otriasajúci, fortissimo, finále plného stroja, organ je (ako) lietadlo, mohutný záverečný akord, disonancie, napätie, uvoľnenie. A potom ticho, harmonické ticho v praslovanskej mohyle nad krajinou; nie, nikdy dovtedy nie, také zmysluplné ticho nebolo. Zavreté oči, ešte a vždy blčiace teplé srdce, pramienok mĺkvy farebnej modrej krvi z úst a nosa a na zápästí zlatý Amor. Aká radosť, aká tesknota. Lietadlo ma volá, motor hučí. Je treba ísť, ísť, ustavične ísť. Unavený som až až...

*

Zbohom, Giuliana. (To rozdeľujúce slovo, čo nás spája.) Giuliana, zbohom.

Milanova smrť sa pre nás ešte neskončila.

 

Máj 09

Hudba môže jestvovať len v čase, ale čas ju neurčuje a nevytvára. Ona nie je produktom času a rytmu, ani príčinou. Pôvod je niekde inde. Hovorí sa, že Bachova hudba je večná: je to zjavenie a vízia, ilúzia a mam, prelud. Zároveň je nevyhnutná ako prírodný zákon. Pred časom i po ňom, mimo neho. Hudba je mimo radosti i smútku, mimo dobra i zla, je vedľa, nad i potom. Hudba je poriadok, ktorý sa narúša kvôli poriadku: chaos a disharmónia vzbudzujú túžbu po usporiadaní a zavŕšení, ktoré nie je smrťou, ale pokračovaním a otváraním možností.

*

Občianske združenie Ars ante portas na návrh odbornej poroty oceňuje cenou Sebastian organového virtuóza Stanislava Šurina, violončelistu Jána Slávika, Karola Medňanského z prešovského súboru starej hudby Musica historica. Za celoživotné dielo odmenili Mira Bázlika. Zároveň Ján Juráš vyhlasuje festival Bach 2009.

*

Hudba z chaosu vyčleňuje tvar, vyberá a volí: toto áno, toto nie, a robí to zreteľne, jasne a presne, jednoznačne. Hudba je zvukový signál, znak bytia tušený ako zjavenie, oznam o jestvovaní života zvierat, rastlín, vody, planét, svetla. Z toho plynie istá úľava, uspokojenie a radosť. Bytie je húževnato tiché. Okamžik a večnosť. Zákon a jeho porušenie a opäť návrat. Disharmónia nepokoja a potom naplnenie v rovnováhe. Úzkosť z plynutia času a bezmocnosti a bezradnosti. Úzkosť z tvorivosti. Strach i napätie z nesúzvuku a neukončenosti, z prázdna.

*

Hudba aj prostredníctvom strachu a bázne hovorí: Nebojte sa. Starý poloslepý Bach od mlada vedel, že hudba sa podobá na nevyjadriteľnú záhadu svetla. A svetlo? Je.

 

Apríl 09

Mám rád tých, čo stále žijú v diaspore, lebo tak oťažievajú, a vážim si, až po zaľúbenosť, malé múdre knižky, husté ako agátové drevo, preto som sa až zachvel, keď z Francúzska, kde pán Vladislav žil a tvoril od roku 1981, mi krátko po roku 1989 prišla publikácia Sny a malé básně v próze, venovaná mi "v přátelství na dálku". Dovtedy sme sa s pánom Vladislavom nestretli, ale počúval som ho dychtivo a často zo zahraničného rozhlasu, čítal jeho samizdatové a exilové práce, tie brilantné a intelektuálne prenikavé miniatúry. O všetkom, lebo všetko je smrť.

*

V exilovom štvrťročníku Acta som našiel v roku 1987 jeho recenziu mojej samizdatovej knižky Rapsódie a miniatúry. Osobne sme sa stretli až v októbri 2003 v Prahe v Slovenskom inštitúte, keď sa uvádzalo tretie oficiálne vydanie Rapsódií a miniatúr. Kam spěchají ty květy, pýta sa dávny čínsky básnik Tu Fu v malej knižočke, ktorú mi vtedy venoval jej prekladateľ Jan Vladislav.

*

Osemdesiatšesťročný mysliteľ, básnik a esejista, prekladateľ z mnohých jazykov zomrel v Prahe 3. marca 2009.

Marec 09

Keď mi pred dávnymi rokmi zomrela mama, napísal mi v liste na vojenčinu otec: "V tvojej izbe som našiel Rúfusovu knižku Až dozrieme. Je to mladý básnik? Dni idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty - píše ako o mne." V samote fary v Pustých Úľanoch sa otec modlil, ale potreboval aj ľudské slovo básnika. Akúsi spriaznenosť pocitu a chvíle, súzvuk, sústrasť, súcit a rezonanciu človeka s človekom, účasť a porozumenie v žiali.

*

Je teda umenie smutné a pesimistické? Ono vytvára silné energetické pole a jeho vnútorná energia pravdivosti dokáže práve tým, paradoxne, akoby utešiť a posilniť aj v najhlbšej depresii. Teda nič, len pravda, hoci nepoznateľná, len tušená a naznačená akousi signalizačnou smerovkou. Básnika zaujímajú otázky bytia, existencie, pokus odlíšiť dobro od zla, lož od pravdy. Som presvedčený, že literatúra nie je prostriedkom ani cieľom zábavy, ale hľadania pravdy, aj za cenu, že pravda možno nejestvuje. Nie, umenie ťa neuteší ani nič nevysvetlí a neodpovie. Iba jestvuje ako fakt vyžarujúci silu v synergickom efekte kladnosti.

*

Smutné však je, ak niekto cynicky pripomenie mŕtveho básnika práve v čase jeho pohrebnej počestnosti, ako to urobil publicista Štefan Hríb v rozhlase, a odsúdi ho za akési zlyhania, omyly a nesprávne postoje. Čosi podobné sa stalo koncom päťdesiatych rokov, keď červení kritici a recenzenti prijali prvú Rúfusovu básnickú zbierku Až dozrieme s dešpektom a obvinením, že súkromné bôle a žalosti nepatria do času historického optimizmu pri budovaní krajších a svetlejších zajtrajškov. Dnes už vieme, ako tá budúcnosť vyzerala.

*

V diári som mal doteraz len pripomenutie: tretieho uverejniť tretie číslo Matičného čítania, sedemnásteho nezabudnúť na štvrté a tretieho marca piate a sedemnásteho šieste!

 

Február 09

Ako vojakovi základnej služby mi píše otec do Ružomberka v zime 1961: V tvojej izbe som našiel Rúfusovu knižku Až dozrieme. Je to mladý básnik? Dni idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty - píše ako o mne.

*

"Hudcovi z Pukanca na Tri krále 1993" posiela Milan Rúfus knihu Neskorý autoportrét s venovaním. Slová v nej horké a trpké, ako už u Rúfusa býva, horkejšie a trpkejšie o jesenné vedomie starnutia. Lepšie sa však starne takému, kto prišiel podať tichú správu a povedať pár vecí. Aj o ekológii v zmysle duchovnom, filozofickom, keď chápe prznenie matky Zeme ako urážku Boha. A básňou Opitý koráb sa prisúva k múdremu Ivanovi Kraskovi, nad jeho báseň List slečne Ľ. G. My u korbeľa sme len chlapi...

*

K životnému jubileu básnikovi krstenému i konfirmovanému v adventnom Kraskovom chráme Slova posielam svoju knihu Malé prelúdiá (2003) s pozvaním. "Ďakujem vám za žiadosť o moju aspoň virtuálnu prítomnosť pri magickom adventnom privítaní knižky Malé prelúdiá, v ktorej človek Slova komunikuje s géniom hudby. Svedčí to o nedeliteľnosti umenia, ktoré je, podľa mojej skúsenosti, celistvým Božím darom," odpovedá básnik, ktorý z tvorivého tepla domu takmer nevychádza.

*

Literatúra je stretnutie (s Bytím). Všetko sa vracia na svoje správne miesto; hoci nie každý odpovie na list, na knihu, na posolstvo. Len čo som Milanovi poslal svoju novú knižku, obratom prišiel jeho - tak mi dedikuje - "malý return": Modlitbičky, dvadsaťšesť drobných vtáčích zrniek pre dospelých - povedzme - od sedem rokov. Návrat späť? Opätovanie? Hudobno-poetický ritornel dávneho madrigalu, menuetu, piesne. Áno, veď modlitba je vlastne spev, modlitby sa aj spievajú. "Od koho je pieseň? A raz nám povie, komu je?" Všetko sa vracia k svojmu prameňu. Niet mora, čo zabúda na spievajúce žriedlo.

*

Dávnejší list končíl vetou: Pozdravujem vás i vaše sýkorky. Ďakujem. Ďakujú. Bolo to pre nich radostné posolstvo, lebo... Lebo aj v ich mene, majstre, roky dvíhate, pozdvihujete svoj hlas prorocký - proroci nedávajú ľahké odpovede, kladú len ťažké otázky: a majú vieru, tú dcérku času. Lebo so slovom ľudským na zobáčikoch, so slovom syna človeka na krídelkách azda aj krutý mráz, čo ich nevyhnutne čaká, bude znesiteľnejší, a s piesňou pretrvajú, možno

nezahynú. Na čo iné by básnik na tento svet prišiel? Pre čo iné by básnik básnikom bol - zoslaný medzi nás? a k nám?

*

Milá Magda, milá Zuzana, podobne ako vy, aj my a celý tento národ sme v Milanovi stratili otca, druha, priateľa, brata, učiteľa, sprievodcu... Kto posilní? Kto teraz bude hovoriť? "Úzkosti nás obletujú. Ako kŕdeľ vrán." Keď hrozivo pribúda prázdna, keď pribúda samoty, kto nás ochráni? Azda Hospodin ohnivý bude naďalej kráčať pred nami. V Pukanci v nedeľu 11. januára 2009.

*

Vianoce v Pukanci sú dobré ako všade. Hlavne keď ich človek nosí v duši stále ako dobrú zvesť.

*

Dušan Mitana kedysi kdesi povedal, že počas osláv príchodu Nového roka sa bude pri televízore zabávať sledovaním globálneho cirkusu na palube potápajúceho sa Titaniku. S tým potápajúcim sa Titanikom môj milý kamarát Dušan trochu zveličuje, inak má pravdu.

*

Ja budem o polnoci spať, ako keby bolo 14. novembra alebo 7. januára 1854. Číslovka 2009 je síce sympatická, ale inak sa nič nedeje. Na Nový rok sa zobudíme ako tí istí ľudia do toho istého sveta, iba trochu starší. Hlúposti neubudne a možno ani nepribudne, čísla v kalendári nemajú na to vplyv.

*

Všade, kde sa človek pohne a pozrie okolo seba, vidí minulosť, prítomnosť i budúcnosť pomiešané do jedného hrnca, takže to ani básnik nerozozná. Napokon básnik je každý normálny človek, ktorý namiesto komerčnej a politickej reklamy počúva sám seba.

*

Ktorý básnik by nebol zvedavý na druhé číslo Matičného čítania, ktoré sa z hlbokej minulosti roka zakončeného deviatkou prihovára dnešnej číslovke? Inak sa nič nedeje.

 

Január 09