Matičné čítanie Recenzie Preklady

Z dávnych i nedávnych rozhovorov

 

Boja sa ľudia vznešenosti?

?

Možno sa naozaj boja. Byť vznešeným je ťažšie ako robiť zo seba šimpanza. Vyžaduje to námahu, lebo kultúra - to je tiež týranie človeka. Aj celá civilizácia je vlastne námaha. Vyžaduje obrovské množstvo energie. Keď sa má človek slušne správať medzi ľuďmi, nehovoriť škaredo a byť zdvorilý, musí vynaložiť úsilie, aby sa ovládol. A dnes vám každý povie: ja som prirodzený, ja sa nebudem siliť, aby som bol slušný človek - to je pretvárka! Tak som taký, aký som - ako Mojsejovci.

!

Pozreli ste si ich?

?

Áno - zo študijných dôvodov. Chcem vedieť, kam až klesá tento svet.

!

Zistili ste to?

?

Bol som zdesený - ale nie z nich osobne. Oni sú len odrazom situácie, do ktorej sme sa dopracovali. Sú produktom televízie, ktorá na tom zarába. Nechcem sa osobne dotknúť Braňa, však ja ho ani nepoznám, možno je normálny, ale ako sa na to môžu ľudia pozerať? To je taká záhada! Na druhej strane, čo majú pozerať, keď sa im neponúkne niečo normálne a vážne? Možno by to chceli. Väčšina Slovákov, ktorá je v podstate slušná, je diskriminovaná menšinou hrubosti.

!

V inej - lepšej nálade ste raz napísali, že ak by človek chcel, mohol by byť sám ako hudba.

?

Hovoria to niektorí filozofi a Milan Hamada dodáva, že človek môže byť ako hudba iba chvíľu - keď ho tá hudba omámi, vtedy je dobrý. Je to len výnimka, ktorá je proti podstate človeka. Asi má pravdu, ale to neznamená, že sa o to máme prestať usilovať. Veď čo trvá chvíľu, môže trvať aj dlhšie, a čo sa stane raz, môže sa stať aj stokrát. To, že je vôbec takáto chvíľa ušľachtilosti, vznešenosti a čistoty možná, je opakujúci sa zázrak.

!

V knihe Matka všetkých slov v haiku Možnosti píšete: Okná hotové - okolo nich postaviť len múry domu. Táto kniha vznikla bez hnevu?

?

Áno, ale hnev ma prepadne naozaj len raz za čas. Aj o Ludvíkovi Vaculíkovi hovoria, že je to hundravý starec, čo všetko ofrfle. Ale veď pre takéto brblanie tu sú objektívne kritériá, ktoré sme nevymysleli my. Čo to dnes znamená, ak sa niekomu páči, keď sa vraždí, a inému nie? Stala sa z toho otázka osobného vkusu? Každý teraz bude merať len podľa seba? A prečo by som nemal považovať za správne robiť aj veci, ktoré mi vôbec nevyhovujú?

!

Ale individualizmus priniesla práve západná civilizácia, ku ktorej sa hlásime.

?

Veď protestantizmus je na ňom postavený. Raz som v krčme zažartoval, že to je dobré náboženstvo, lebo luteránovi stačí, ak je jeden, ale katolíkov musí byť veľa - potrebujú masu. Je to zjednodušené, ale ja individualizmus nechápem ako egocentrizmus, že som stredobodom pozornosti alebo niečo určujem za všetkých. Jeho podstatou je, že človek stojí sám voči Hospodinovi, zodpovedá za svoje činy a za nič sa neskrýva. Ide o osobné svedomie a vedomie. Toto je môj individualizmus.

!

Do akej miery zasiahla dnešná "ideológia apatie" umenie?

?

Dnes platná ideológia je vlastne materialistická ideológia konzumu. Nehlásajú ju povinné učebnice marxizmu, a napriek tomu prešla ľuďom do krvného obehu. Ten, kto ju vytvára, je asi zdrojom nejakej tajomnej mafie alebo - ako hovorili obrazne naši otcovia - satan. Nevieme, čo to je, ale ako metafora alebo pomocný termín obstojí. Slovom, satan víťazí v podobe toho, aký svetonázor a hodnoty produkujú médiá. Ak komerčná televízia ponúka takých "mojsejovcov", legitimizuje tým skrytú ideológiu, ktorá nie je presne sformulovaná, je utajená, tvári sa akoby o nič nešlo, ale jasne vyjadruje konkrétny postoj. Aj to sú satanove preoblečenia.

!

Spomenula som si na váš skvelý postreh, že pred každou bodkou môže vzniknúť veta, ktorá pripomína myšlienku. Nie sú už slovenské knihy len "spomienkami na myšlienky"?

?

Nedávno som telefonoval s Rudom Chmelom, s ktorým sme asi hodinu rozoberali problém okolo prvoplánového chápania, čítania a vlastne aj písania. Vravel, že mi pošle svoju novú knihu o Štúrovi, na čo som ho potešil, aby si nerobil problémy z toho, že okrem mňa to aj tak nikto nebude čítať. Odpovedal - áno, aj tak tomu nikto nerozumie. Načo som to celé zostavil a napísal? Tak načo to robíme? Takže sme nevyriešili načo, ale dohodli sme sa, že to aj tak budeme robiť.

!

Vo februári 2010 s Tinou Čornou

Na úvod pár nevyhnutných otázok: Chce sa ti ešte zhovárať? Neotravujú ťa už otázky, ktoré sú ti kladené, ktoré si nekladieš sám? A vôbec: aký je tvoj vzťah k otázkam?

?

Celá ľudská existencia je jednou veľkou otázkou, na ktorú ešte stále nevieme odpoveď aj preto, lebo každá odpoveď generuje ďalšie otázky. Je však možné, že odpoveď ani nejestvuje a je len hľadanie nových a presnejších spytovaní seba a iných ako vo filmoch Ingmara Bergmana. Spytovanie svedomia, sebaspytovanie. Čo nám teda v zúfalstve ostáva, sú len otázky. Smrť sa už nikoho na nič nepýta. Nedebatuje. Nebeseduje. Ale poznám aj veľa ľudí, ktorí sa nikoho nepýtajú, lebo všetko vedia a bez prestania kvákajú tak, že nepočujú ani seba. Sú to najmä produkty aktuálnej spoločnosti na rozdiel od skutočných tvorcov umenia. A teda keď smrť mlčky koná, umenie nedá pokoja a ako malé decko otravuje otázkami: načo? ako? prečo? Aj keby odpoveď mala znieť "pre staré vreco", nikdy sa nesmieme vzdať otáznika. Lebo pýtať sa znamená aj počúvať, čo je rovnako dôležité. Je to akt demiurgický. Kedysi sa aj filológii či jazykovede vravelo jazykospyt, bol dejespyt aj prírodospyt.

!

Začal som nevyhnutnými otázkami. Teraz to skúsim inak: odcitujem časť z jednej tvojej eseje, ktorá ma (ale nielen ona) inšpirovala k tomuto rozhovoru. Napísal si: "Spisovateľ nespí: neprestajne očisťuje, obrodzuje ošúchané slovo, hlodá a podomieľa zvápenatenú frázu - produkt inštitúcie a nemyslenia." Takto si uvažoval presne pred štyridsiatimi rokmi... Časovo sme sa posunuli (alebo cúvli?) kamsi niekam. A nielen časovo... Teraz otázka: Očisťuje, obrodzuje, hlodá a podomieľa dnes spisovateľ pomocou svojich slov stále novšie a odolnejšie zvápenatené frázy nemyslenia? Má to ešte vôbec zmysel? Nie je to márnosť nad márnosť? A potrebuje spisovateľov súčasník, čeliaci najtvrdšej realite inštitucionalizovaného nemyslenia, spisovateľovo čisté, obrodené, neošúchané slovo?

?

Tvoj citát z mojej "starej" eseje mi takmer vyrazil dych, takže nemám k sebe čo dodať. Mohol by som byť pyšný zo svojho "vizionárstva". Zároveň to potvrdzuje smutný fakt, že to, čo píšeme a hovoríme a konáme je zbytočné a márne, nezmyselné, nikto to nepočúva. Možno absurdný zmysel toho všetkého je v tom, že trváme a nevzdávame sa, že to neprestávame robiť, aj keď nás vysmejú. Takto konám, inak nemôžem, nie napriek tomu, že je to absurdné, ale práve preto. Vlastne to nie je celkom a len môj problém, ale problém etiky a estetiky od čias vzniku ľudskej kultúry a civilizácie. Možno niečo podobné mal na mysli Zbigniew Herbert o zaťatom opakovaní nevyhnutných slov, keď napísal: Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš, opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí šli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku.

!

V januári 2010 s Olegom Pastierom

HAIKU PF 2010

Roky akoby

pred niekým utekali

čoho sa boja?

 

Od narodenia pochovaný vo vlastnom tele nechladnem.

Ak v našej mysli nedýchajú tí dávni, dávno sme mŕtvi.

Drevené prsty z guľatých modrých očí vyplačú silu.

To budú časy, keď budem sladký koláč, myslí si žitko.

Stĺp blk vlk chlp tĺk hrk krb mrk vrk krv krk štrk štrnk brnk do tŕňa.

Veža z kvádrov slov, z papiera zlepený val strážim. Či straším?

V sypkosti piesku vlastnými slzami smäd budeme krotiť.

Stratiť sa v texte. Iná sloboda nie je, len v okovách slov.

*

Hladina žmurká a jazero sa myká v krčahu vínka.

Čože sa deje pod klamlivou hladinou tej zreteľnosti?

Rozrastajú sa priškrtené slabiky až do významov.

Vzduch má zastávku. Parný stroj rýchlovlaku na nekonečnej.

Slnko je nízko. Svitá alebo hasne? Kto to má vedieť!

Nechce sa zmieriť s pokušením šikmosti. Beznádejné je.

Ale kto môže za to, že nikdy nikto za nič nemôže?

Vystreté dlane mávajú na rozlúčku. Aj jeseň je sen.

*

Slzavý kryštál až na jar začne plakať. Je to veľký bôľ?

Klesanie tónov, záhadná niečia skladba, súzvuky snehu.

To boli časy, keď som bol mladým žitkom, spomína koláč.

Filozof vraví, že matka slov je voda nazvaná tap tap.

V chudom pohári dni si ma s chuťou pijú. Spenené vlasy.

Tešivá tíš. Vzdor, studenosť, ťarcha. Neha. Dnes zostáva des.

Smútočné vlasy akoby mali radosť, zbeleli jasom.

Zima pokojne čaká, kým neprídeme. Nenáhlime sa.

*

Viem, že to všetko nemá nijaký zmysel. Len verím. že má.

Náš zajtrajšok nech je otvorenou knihou dobre zakrytý.

 

December 09

Ak vieme, že človekov vnútorný problém je predovšetkým existenciálny, že vždy a od začiatku života a sveta bez ohľadu na režim žije a tvorí na krajnej strane a hrane bytia či v medznej situácii a oveľa viac než tupohlavá politika a orientácia v nej ho gniavi jediná, jedinečná vec: láska a smrť, potom nijaké totality ani víťazné novembre a listopády nehrajú až takú veľkú úlohu, ako by sa zdalo na prvý pohľad.         

*

Keď bude obnovená sloboda, hovorili sme si vtedy, jej žiara osvieti všetky cesty do budúcnosti. Predstavovali sme si "utopickú" slobodnú, spravodlivú krajinu, kde žijú slušní a kultúrni občania, čo nekradnú a neklamú, čo sa zhovárajú veselo a družne a slobodne, lebo majú čisté svedomie. Nemusia byť prepychovo bohatí, ale sa smejú a čítajú knihy a chodia do divadla. Lenže sa ukázalo, že túto utópiu nikto nechce.

*

"Slobodnému" občanovi ostáva už len urna. Najmä tá volebná, kde si môže demokraticky bohato a voľne vyberať z Ničoho. Tá urna, v ktorej bude občanov popol, už nie je taká istá. Ak sa totiž "strategickému investorovi" alebo tajomnému developerovi zachce postaviť na mieste cintorína golfové ihrisko alebo skládku tuhého komunálneho odpadu (po slovensky smetisko), nepomôžu mu petície, súdy, referendá, demonštrácie, ba ani svätená voda.

*

Všetko sa môže stať. Aj to, že kultúra a etika prestanú byť neznámymi či príliš cudzími slovami. Len sa nikdy nesmieme vzdať utópie, ktorá sa zjednodušujúco považuje za predstavu bláznivých filozofov. Ak si toto alibisticky myslíme, vopred sa vzdávame utópie namiesto toho, aby sme zodvihli zadky a konali ju, nie dakedy v krajšej a priaznivejšej budúcnosti, ale dnes a teraz.

 

November 09

Ak človek zablúdi vo vlastnej knižnici, nie je to taká hanba, ako keď sa stratí v našom hlavnom meste. Všade neznáme cudzojazyčné názvy, namiesto tichých vinárničiek, dávno známych viech a kaviarní banky či akési gýčovo vyčačkané a hlučné paródie na socialistické závody verejného stravovania. Ako sirota Maruška zblúdená v tmavom lese bilbordov  kričím: Dobrí ľudkovia, kade sa ide na Slovensko? Developeri neodpovedajú.

*

Dobrí ľudia sa poskrývali do knižnice, sú múdri a tichí. Hovoria: Mysli si, že si pieseň, ktorú nik nezaspieva - a spievaj si ju sám. To je citát z básne Jána Juračku, baníka z Handlovej. Takýto spev je nepredajný - ani za cenu najvyššiu. Zmlčanievanie. Keď zostrelený vták letí, ale už nedýcha, čas, keď sa ešte nemlčí, ale sa už k tomu blíži, nazýva priateľ-básnik zmlčanievaním. Juračka bol citlivý a vzdelaný mladý človek, zberateľ kníh, korešpondencie a autogramov osobností. Po viacerých úrazoch v bani a operáciách zomrel v novembri 1986.

*

Rád by som sa dnes poprechádzal s Dominikom po tejto rozpredanej či rozkradnutej krajine, kde už občanovi nepatrí ani vlastný hrob. Územie obsadené a okupované developermi. Namiesto vytúženej a vysnívanej slobody nová materialistická totalita mamony. Totalita, ktorá paradoxne zakazuje všetko tým, že všetko dovoľuje. Kdeže sa podela krásna Tatarkova utópia o obci božej? Namiesto toho, aby sme verili, že utópie sú možné a môžu sa stať realitou, veľmi skoro po Novembri 89 sme opäť naleteli démonovi súhlasu, že utópie sú fantazmagóriami bláznivých filozofov a opitých básnikov. Namiesto obce božej svorka vlkov, ktorá nepozná utópiu, len deštrukciu, dravosť a korisť.

 

Október 09

Kdesi som už napísal, že sloboda je tam, kde sa múdri neboja žiť. Tento bonmot je síce elegantný, ale nie celkom presný. Veď tu sa už bojí takmer každý každého.

*

Ale čoho sa mám báť? Veď po uliciach našich miest len pokojne pochodujú mladé neoperené a pobožné neviniatka so zástavami a transparentmi za slobodu, ľudské práva, demokraciu... Vraj Za národ! Za Boha! Je to veľmi ušľachtilé a slobodné, iba niektorí somári ako ja cítia v starých kostiach strach z nacizmu, rasizmu a fašizmu namiesto toho, aby plesali z faktu, že si môžu voľne zaskočiť do Viedne na kávu.

*

Môj strach je oveľa väčší než moja múdrosť. Z dôvodov necenzúry a slobody slova a tlače sa bojím zapnúť si rádio či televíziu, otvoriť noviny. Informácia z médií a internetu väčšinou nie je vedomosť, poznanie, skúsenosť, ale len povrchný, tendenčný, selektovaný a manipulovaný klip, ktorý nazvať pravdou možno len v nadrogovanom stave. Kritériom nie je objektívna realita, ale "sledovanosť", teda politicky pragmatické a závislé preferovanie ošklivosti, hnusu, perverzity, zločinu a krvi, katastrofy, choroby. Aby sa ľudia báli, treba ich denne strašiť. Mocipáni a kšeftári potrebujú náš strach.

*

Literárne soirée s Marianom Vargom sa uskutočnilo 09. 09. 09 v bratislavskom klube A4 - nultý priestor pri príležitosti mojej novej knihy besedníc s názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať. Kladný kultúrny čin spôsobili vydavateľ Kali Kertész Bagala, spisovateľ a divadelník Laco Kerata, literárny vedec Vladimír Petrík a ďalších sto ľudí, ktorí vedia, že stretávanie s literatúrou je najlepšou ochranou pred démonmi.

 

September 09

Niekto sa bojí byť slobodný, iný je slobodný, až má z toho strach, ale inak nemôže. Zdá sa mi - a azda by sa na to našli aj dôkazy - že som bol slobodný aj v čase najhlbšej totality a takzvanej normalizácie, pretože sme takí chceli byť. Dnes zasa vidíme, že nevoľnícku, poddanskú či lokajskú dušu nemožno oslobodiť veľkým Novembrom rovnako ako veľkým Októbrom, víťazným Februárom, prvým Januárom, skrátka nijakým mesiacom či mesiášom. Slobodu si každodenne udeľuje každý sám z úcty k sebe samému, z úcty k človeku a jeho dôstojnosti. Aj za cenu bolesti a strachu a pochybností. Treba riskovať aj úrazy a pády, totiž prestať veriť tým, čo veria a učia, že Cervantesov román o rytierovi a jeho sluhovi je žartovná groteska.

*

Deštrukcia kultúry veľmi dobre funguje. Je to možno vynález minulého storočia a nie len špecificky slovenský: nám sa dnes opäť len veľmi dobre hodí do kšeftu. Autori projektu nevedia, čo činia, ale vedia prečo - do istej miery ich chápem. Ale nechápem veľkú časť slovenských spisovateľov, ktorí dnešnú estetiku a poetiku hnusu, ošklivosti považujú za tú jedinú a správnu literatúru. Modelová diktatúra nevkusu.

*

Šokujúce je to, že sa ignorujú dejiny, ale rovnako aj vedecké poznanie, filozofia, etika. To je problém globálny, ale v našich končinách natoľko výrazný, až sa zdá, že Slováci nemajú dejiny, ani len dejiny literatúry - že naša jediná tradícia a kontinuita spočíva v diskontinuite a interrupcii. Okrem iného budú príčiny aj v tom, že začíname vždy znova, akoby príchodom každej vlády, režimu, zmeny politiky a príchodom nového mesiáša nastal rok nula a začína sa nový letopočet, pred ktorým tu nerástla ani len žihľava, a ak náhodou aj kde tu rástla, ako slovenskí disidenti, nestála za veľa. Veď už ani nevieme a nechceme vedieť fakty spred desiatich-dvadsiatich rokov. Je to uhýbanie pred zodpovednosťou za život vlastný i život spoločenstva.

*

Usvedčiť a pristihnúť nás môže práve to, čo zaháňame na okraj, do podzemia a ostnatej rezervácie - teda písmo, znak, obraz, stopa, tí spolupracovníci pamäti; lebo veď to, čo neposlušne protirečí zmaru a stále sa s ním háda, je práve ona, pamäť, inými slovami literatúra, umenie, kultúra. Umenie nie je vecou iba akejsi estetiky. Je neoddeliteľné od poznania, jeho genéza i recepcia závisí od úrovne vedomia a myslenia.

 

August 09

Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení. Ľudský duch sa môže napriek fyzikálnym zákonom voľne pohybovať v priestoročase. Robí to pomocou pamäti, toho zázraku galaxie. Intelekt sa môže, ba musí stretávať a rozprávať aj s mŕtvymi.

*

Istý druh pamäti má aj strom, vták, stroj, počítač, ba aj magnetofón alebo röntgenová snímka. Legendárny ruský džezmen Oleg Lundstrem spomína, že počas Stalinovej éry, keď džez, dixieland, americká černošská hudba bola zakázaná, nahrávali si skladby z rádia na použité celuloidové obrázky z röntgenu pľúc. Hovorili tomu nahrávať na rebrá, pretože pri reprodukcii sa naozaj krútili, spievali a hrali kosti hrudníka. Ale najlepším a najspoľahlivejším tvorcom a médiom životodarnej pamäti, dotýkajúcej sa takmer nesmrteľnosti, je umenie, predovšetkým písmo, literatúra.

*

Keby som bol básnik, poviem, že organ je bohatý les čo do stavby, ale je aj vánok, vietor v tom živom lese. Organ, ktorý som mal náhodou k dispozícii, je približne môj vrstovník vekom, takže si tykáme, a ked' sa navzájom niekedy nezhodneme, potľapkám ho po hracej skrini, reku prepáč, starký - a možno tým myslím aj svojho deda, otca a strýka, možno tým myslím všetkých veľkých i menších majstrov - prepáčte mi!

*

Na tomto nástroji značky Rieger koncertovala pri príležitosti 13. ročníka Pukanských remeselníckych trhov v evanjelickom kostole v Pukanci 4. júla tohto roku Anna Predmerská Zúriková. Na úvod zaznel Johann Pachelbel, potom a predovšetkým náš veľký Bach, mohutný záver dá Max Reger. Ak je hracia skriňa ukrytá na chóre, každý organista pripomína anjela: nevidno ho, akoby nebol, no energia nasýti celý priestor, naplní ho a ovláda dobrom. Keď potom neviditeľný a tajomný pôvodca tej sily zíde po schodoch z chóru v podobe príjemnej a usmiatej dámy, je to nádhera, je to zjavenie. Mladý Róm jej na námestí pobozká ruku a autor tohto textu píše venovanie do svojej knihy Haiku pre Annu:

Malíčkom spustíš

víchricu, vánok, hromy,

utíšiš hory.

 

Júl 09

Nemyslím si, že naša doba je priveľmi a nejako zvlášť výnimočne dynamická a tektonická. To tu už veľa ráz bolo: vždy nejaký historický jedinečný prelom a neopakovateľný medzník: vzrušenie sa koná najmä v novinách, taký šuchot. Pozriem sa z okna na dedinu, kde bývam, a nič sa, hľa, nedeje: stromy rastú a opadávajú ako vlani a pred sto rokmi, obyčajní ľudia vykonávajú svoje prosté, mnohoročné, mnohoznačné, stáročné stereotypy: tie stereotypy sú vlastne archetypy, mytologické pratypy, hlboko siahajúce do ľudskej histórie a kolektívnej pamäti.

*

Stačí len počúvať, hovorí rádio. Inými slovami držať hubu a krok ako na vojenčine. Stačí len čumieť, hovorí televízia. Pasívne, bez výberu a voľby, bez kritickej reflexie, apaticky. Som taký, aký si ty, hovorí časopis. Nie som múdrejší a lepší, som primitívny barbar ako poslucháč a čitateľ. Mediálni experti, psychológovia a manipulátori verejnej mienky sú na vedeckom základe prieskumov sledovanosti presvedčení, že ich klienti sú idioti.

*

Spomenutí "experti" veria, že dobrá, pozitívna správa je len tá, čo zaujme, pôsobí akčne, chaoticky, brutálne dramaticky, šokujúco, a najmä zábavne. Zlá správa je všetko, čo je nudné, vážne a suché, odborné a profesionálne, teda pravdivé, krásne, etické. Také sú "zákony" sledovanosti, úspechu, zisku a komercie: informácie o vraždách, chorobách, haváriách, pornografii, perverzitách. Dobro a krása, intelekt a etika sú veľmi zlé správy. Podobnej chorobe podlieha aj veľká časť našej literatúry, možno umenia vôbec.

*

Veľmi obľúbená je hra podľa obligátneho národného folklórneho scenára: súťaž v hádzaní hrachu pod nohy. Byrokracia, závisť, podrazy, intrigy, ľahostajnosť, nedostatok odvahy, karierizmus, amaterizmus. Presne ako na počiatku, tak i teraz a vždycky až na veky vekov amen. Kráčame, ale nenapredujeme. Pri tom kráčaní sa neraz akoby omylom zjaví nejaký zázrak, ktorý sa naveky pominie a stratí, ak ho nebudeme oživovať a necháme na večnom pokoji.

*

Dobro sa musí resuscitovať. Aj mŕtvych treba kriesiť. Nesmieme im dať pokoj, treba ich stále burcovať, inak prestanú byť s nami a zomrú naozaj. Začne sa šíriť prázdno a ničota a zmar. A tak nedávam pokoj ani otcu ani vlastnej materi, stále sa ich na niečo pýtam, keď si neviem rady. Odpovedajú mi, aj keď to nie je isté a zrozumiteľné.

 

Jún 09

Tým keltským nosom na bronzovej plakete, čo mám na stole ako ťažidlo na spisy; je vo vesmíre sám, takmer opustený v priestoročase, sťaby osirel. Duša mu mrzne v tesknote a svet je hluchoslepý. Ak chceme čosi tajomné a neznáme dôvernejšie pochopiť, do ciev a tepien sa mu vmyslieť dotieravo, prirovnáme si to k ako-tak poznanému. Každá bytosť, všetko, čo jestvuje a sa deje, je neopakovateľné, no napriek tomu a zároveň aj porovnateľné: kozmos sa totiž ničím nedá deliť.

*

Kto je teda Štefánik? - jasný a temný v šerosvite; mystérium. Je to Aľoša Karamazov? Je to Cyrano de Bergerac. Je to princ Hamlet. Je to Odyseus. Je to Don Quijote? Sumerský Gilgameš? Daniel prorok dávnoveký. Je to predovšetkým on sám. Európan z našich biednych kopaníc. Uzlík seizmických nervov, chorý a utýraný. Básnik. Kúzelník. Vojak. Brat. Vedec. Milenec. Politik. Syn. Meditácia a kontemplácia (ne)uveriteľne spojená s činom po hranice možného. Komputer a extáza, aritmetika a plač, slovo a skutok, saténová neha madony a piety; tvrdosť protestantského kremičitanu. Vľúdny a veľmi ľahko neznesiteľný. Ideál a prax. Nietzscheho vôľa. Úsmev, žart, a smútok bez brehov; ľútosť nad životom, pretože zaľúbenosť doň; úzkosť existencie, vrchol a dno, bezodná priepasť a hrot Mont Blancu biely ako hrot plameňa.

*

Čím horel? Aké krstné meno a priezvisko má ideál, ktorý ho potískal a ktorý on vliekol? Aký osteň ho bez milosti pobádal? Ostrohy, čo ho dobodali k smrti. Pravda a krása sú tie ostrohy. Z pohodlia, imania a privátneho šťastia na ne dôsledne preniesol ťažisko až po zmysel života.

*

Kto je to? Odrazu čosi tuším, zrazu ma niečo (jeho srdce znepokojené?) ožiarilo, keď som si bol včera zahrať na organe chvíľu, naraz viem: jeho život je Fúga d mol! Akoby (akoby?) ho napísal, ako keby ho geniálne skomponoval a naprogramoval Johann Sebastian Bach. Melodický jarček žblnkajúci, čo významom hustne do crescenda po záver otrasný, otriasajúci, fortissimo, finále plného stroja, organ je (ako) lietadlo, mohutný záverečný akord, disonancie, napätie, uvoľnenie. A potom ticho, harmonické ticho v praslovanskej mohyle nad krajinou; nie, nikdy dovtedy nie, také zmysluplné ticho nebolo. Zavreté oči, ešte a vždy blčiace teplé srdce, pramienok mĺkvy farebnej modrej krvi z úst a nosa a na zápästí zlatý Amor. Aká radosť, aká tesknota. Lietadlo ma volá, motor hučí. Je treba ísť, ísť, ustavične ísť. Unavený som až až...

*

Zbohom, Giuliana. (To rozdeľujúce slovo, čo nás spája.) Giuliana, zbohom.

Milanova smrť sa pre nás ešte neskončila.

 

Máj 09

Hudba môže jestvovať len v čase, ale čas ju neurčuje a nevytvára. Ona nie je produktom času a rytmu, ani príčinou. Pôvod je niekde inde. Hovorí sa, že Bachova hudba je večná: je to zjavenie a vízia, ilúzia a mam, prelud. Zároveň je nevyhnutná ako prírodný zákon. Pred časom i po ňom, mimo neho. Hudba je mimo radosti i smútku, mimo dobra i zla, je vedľa, nad i potom. Hudba je poriadok, ktorý sa narúša kvôli poriadku: chaos a disharmónia vzbudzujú túžbu po usporiadaní a zavŕšení, ktoré nie je smrťou, ale pokračovaním a otváraním možností.

*

Občianske združenie Ars ante portas na návrh odbornej poroty oceňuje cenou Sebastian organového virtuóza Stanislava Šurina, violončelistu Jána Slávika, Karola Medňanského z prešovského súboru starej hudby Musica historica. Za celoživotné dielo odmenili Mira Bázlika. Zároveň Ján Juráš vyhlasuje festival Bach 2009.

*

Hudba z chaosu vyčleňuje tvar, vyberá a volí: toto áno, toto nie, a robí to zreteľne, jasne a presne, jednoznačne. Hudba je zvukový signál, znak bytia tušený ako zjavenie, oznam o jestvovaní života zvierat, rastlín, vody, planét, svetla. Z toho plynie istá úľava, uspokojenie a radosť. Bytie je húževnato tiché. Okamžik a večnosť. Zákon a jeho porušenie a opäť návrat. Disharmónia nepokoja a potom naplnenie v rovnováhe. Úzkosť z plynutia času a bezmocnosti a bezradnosti. Úzkosť z tvorivosti. Strach i napätie z nesúzvuku a neukončenosti, z prázdna.

*

Hudba aj prostredníctvom strachu a bázne hovorí: Nebojte sa. Starý poloslepý Bach od mlada vedel, že hudba sa podobá na nevyjadriteľnú záhadu svetla. A svetlo? Je.

 

Apríl 09

Mám rád tých, čo stále žijú v diaspore, lebo tak oťažievajú, a vážim si, až po zaľúbenosť, malé múdre knižky, husté ako agátové drevo, preto som sa až zachvel, keď z Francúzska, kde pán Vladislav žil a tvoril od roku 1981, mi krátko po roku 1989 prišla publikácia Sny a malé básně v próze, venovaná mi "v přátelství na dálku". Dovtedy sme sa s pánom Vladislavom nestretli, ale počúval som ho dychtivo a často zo zahraničného rozhlasu, čítal jeho samizdatové a exilové práce, tie brilantné a intelektuálne prenikavé miniatúry. O všetkom, lebo všetko je smrť.

*

V exilovom štvrťročníku Acta som našiel v roku 1987 jeho recenziu mojej samizdatovej knižky Rapsódie a miniatúry. Osobne sme sa stretli až v októbri 2003 v Prahe v Slovenskom inštitúte, keď sa uvádzalo tretie oficiálne vydanie Rapsódií a miniatúr. Kam spěchají ty květy, pýta sa dávny čínsky básnik Tu Fu v malej knižočke, ktorú mi vtedy venoval jej prekladateľ Jan Vladislav.

*

Osemdesiatšesťročný mysliteľ, básnik a esejista, prekladateľ z mnohých jazykov zomrel v Prahe 3. marca 2009.

Marec 09

Keď mi pred dávnymi rokmi zomrela mama, napísal mi v liste na vojenčinu otec: "V tvojej izbe som našiel Rúfusovu knižku Až dozrieme. Je to mladý básnik? Dni idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty - píše ako o mne." V samote fary v Pustých Úľanoch sa otec modlil, ale potreboval aj ľudské slovo básnika. Akúsi spriaznenosť pocitu a chvíle, súzvuk, sústrasť, súcit a rezonanciu človeka s človekom, účasť a porozumenie v žiali.

*

Je teda umenie smutné a pesimistické? Ono vytvára silné energetické pole a jeho vnútorná energia pravdivosti dokáže práve tým, paradoxne, akoby utešiť a posilniť aj v najhlbšej depresii. Teda nič, len pravda, hoci nepoznateľná, len tušená a naznačená akousi signalizačnou smerovkou. Básnika zaujímajú otázky bytia, existencie, pokus odlíšiť dobro od zla, lož od pravdy. Som presvedčený, že literatúra nie je prostriedkom ani cieľom zábavy, ale hľadania pravdy, aj za cenu, že pravda možno nejestvuje. Nie, umenie ťa neuteší ani nič nevysvetlí a neodpovie. Iba jestvuje ako fakt vyžarujúci silu v synergickom efekte kladnosti.

*

Smutné však je, ak niekto cynicky pripomenie mŕtveho básnika práve v čase jeho pohrebnej počestnosti, ako to urobil publicista Štefan Hríb v rozhlase, a odsúdi ho za akési zlyhania, omyly a nesprávne postoje. Čosi podobné sa stalo koncom päťdesiatych rokov, keď červení kritici a recenzenti prijali prvú Rúfusovu básnickú zbierku Až dozrieme s dešpektom a obvinením, že súkromné bôle a žalosti nepatria do času historického optimizmu pri budovaní krajších a svetlejších zajtrajškov. Dnes už vieme, ako tá budúcnosť vyzerala.

*

V diári som mal doteraz len pripomenutie: tretieho uverejniť tretie číslo Matičného čítania, sedemnásteho nezabudnúť na štvrté a tretieho marca piate a sedemnásteho šieste!

 

Február 09

Ako vojakovi základnej služby mi píše otec do Ružomberka v zime 1961: V tvojej izbe som našiel Rúfusovu knižku Až dozrieme. Je to mladý básnik? Dni idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty - píše ako o mne.

*

"Hudcovi z Pukanca na Tri krále 1993" posiela Milan Rúfus knihu Neskorý autoportrét s venovaním. Slová v nej horké a trpké, ako už u Rúfusa býva, horkejšie a trpkejšie o jesenné vedomie starnutia. Lepšie sa však starne takému, kto prišiel podať tichú správu a povedať pár vecí. Aj o ekológii v zmysle duchovnom, filozofickom, keď chápe prznenie matky Zeme ako urážku Boha. A básňou Opitý koráb sa prisúva k múdremu Ivanovi Kraskovi, nad jeho báseň List slečne Ľ. G. My u korbeľa sme len chlapi...

*

K životnému jubileu básnikovi krstenému i konfirmovanému v adventnom Kraskovom chráme Slova posielam svoju knihu Malé prelúdiá (2003) s pozvaním. "Ďakujem vám za žiadosť o moju aspoň virtuálnu prítomnosť pri magickom adventnom privítaní knižky Malé prelúdiá, v ktorej človek Slova komunikuje s géniom hudby. Svedčí to o nedeliteľnosti umenia, ktoré je, podľa mojej skúsenosti, celistvým Božím darom," odpovedá básnik, ktorý z tvorivého tepla domu takmer nevychádza.

*

Literatúra je stretnutie (s Bytím). Všetko sa vracia na svoje správne miesto; hoci nie každý odpovie na list, na knihu, na posolstvo. Len čo som Milanovi poslal svoju novú knižku, obratom prišiel jeho - tak mi dedikuje - "malý return": Modlitbičky, dvadsaťšesť drobných vtáčích zrniek pre dospelých - povedzme - od sedem rokov. Návrat späť? Opätovanie? Hudobno-poetický ritornel dávneho madrigalu, menuetu, piesne. Áno, veď modlitba je vlastne spev, modlitby sa aj spievajú. "Od koho je pieseň? A raz nám povie, komu je?" Všetko sa vracia k svojmu prameňu. Niet mora, čo zabúda na spievajúce žriedlo.

*

Dávnejší list končíl vetou: Pozdravujem vás i vaše sýkorky. Ďakujem. Ďakujú. Bolo to pre nich radostné posolstvo, lebo... Lebo aj v ich mene, majstre, roky dvíhate, pozdvihujete svoj hlas prorocký - proroci nedávajú ľahké odpovede, kladú len ťažké otázky: a majú vieru, tú dcérku času. Lebo so slovom ľudským na zobáčikoch, so slovom syna človeka na krídelkách azda aj krutý mráz, čo ich nevyhnutne čaká, bude znesiteľnejší, a s piesňou pretrvajú, možno

nezahynú. Na čo iné by básnik na tento svet prišiel? Pre čo iné by básnik básnikom bol - zoslaný medzi nás? a k nám?

*

Milá Magda, milá Zuzana, podobne ako vy, aj my a celý tento národ sme v Milanovi stratili otca, druha, priateľa, brata, učiteľa, sprievodcu... Kto posilní? Kto teraz bude hovoriť? "Úzkosti nás obletujú. Ako kŕdeľ vrán." Keď hrozivo pribúda prázdna, keď pribúda samoty, kto nás ochráni? Azda Hospodin ohnivý bude naďalej kráčať pred nami. V Pukanci v nedeľu 11. januára 2009.

*

Vianoce v Pukanci sú dobré ako všade. Hlavne keď ich človek nosí v duši stále ako dobrú zvesť.

*

Dušan Mitana kedysi kdesi povedal, že počas osláv príchodu Nového roka sa bude pri televízore zabávať sledovaním globálneho cirkusu na palube potápajúceho sa Titaniku. S tým potápajúcim sa Titanikom môj milý kamarát Dušan trochu zveličuje, inak má pravdu.

*

Ja budem o polnoci spať, ako keby bolo 14. novembra alebo 7. januára 1854. Číslovka 2009 je síce sympatická, ale inak sa nič nedeje. Na Nový rok sa zobudíme ako tí istí ľudia do toho istého sveta, iba trochu starší. Hlúposti neubudne a možno ani nepribudne, čísla v kalendári nemajú na to vplyv.

*

Všade, kde sa človek pohne a pozrie okolo seba, vidí minulosť, prítomnosť i budúcnosť pomiešané do jedného hrnca, takže to ani básnik nerozozná. Napokon básnik je každý normálny človek, ktorý namiesto komerčnej a politickej reklamy počúva sám seba.

*

Ktorý básnik by nebol zvedavý na druhé číslo Matičného čítania, ktoré sa z hlbokej minulosti roka zakončeného deviatkou prihovára dnešnej číslovke? Inak sa nič nedeje.

 

Január 09